Debata o tom, či má spoločnosť právo na informáciu, ktorí sudcovia boli v komunistickej strane k 17. novembru 1989, sa skončila skôr, ako sa začala. Dôvodom je aj vyjadrenie ministerstva spravodlivosti, ktoré na žiadosť denníka SME odpovedalo: „Požadované informácie nie sú k dispozícii.“ A je vymaľované. Na červeno.
České ministerstvo takéto informácie pre verejnosť má, pretože nebolo lenivé ich ani vypracovať, ani zverejniť. Len preto, aby sa vedelo, žiadny postih ani iné nepríjemnosti z toho pre dotknutých sudcov nevyplývajú.
V tom je aj dôležitosť uvedeného dátumu – ak sudca vtedy už nebol členom strany, dokázal zo strany vystúpiť alebo bol „odídený“, jeho meno v zozname byť nemusí.
Komunistický režim bol totalitný a odsúdeniahodný. Občanov popravoval, vraždil a v žalároch používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia. Aj to hovorí zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému z roku 1996.
Predchádzalo mu rozhodnutie federálneho Ústavného súdu, ktorý posudzoval takzvaný lustračný zákon. A ktorý sa na Slovensku – na rozdiel od Česka – zo známych dôvodov nikdy neuplatňoval.
Právne bolo aj to, čo bolo protiprávne
Predseda súdu Ernest Valko vtedy konštatoval: „Totalitná moc porušovala nielen ľudské práva, ale aj vlastné zákony. V súlade s teóriou permanentného triedneho boja a vedúcou úlohou KSČ zbavila totalitná moc státisíce osôb nielen slobody, prípadne života, ale aj pracovných miest.“
Často to tak bolo len z pozície moci, legalizovanej ex post. Medzi vtedajšie legislatívne skvosty nepochybne patrí zákon, podľa ktorého boli v komunistickom systéme vykonávané postupy „právne, a to aj v prípadoch, keby inak neboli v súlade s právnymi predpismi“.
Každý, kto bol členom strany z hocijakých dôvodov, komunistický režim podporoval a vyživoval. Osobné výhody vymenil aj za to, že tým v podstate legitimizoval mučenie, vraždenie a prenasledovanie ľudí.
