Málokto čakal, že túto zimu budeme riešiť reálne aj potenciálne povstania v arabskom svete a s nimi aj politiku, ktorá sa v tejto a voči tejto časti planéty robí. To, že žiadosti rôznych skupín v štátoch severnej Afriky či Blízkeho východu vyhodnocovali nesprávne analytici, novinári, politici a iní zásadní hráči, nie je dobrá správa. Ba čo viac, je to hrozba.
Čo ak svet znovu zle analyzuje to, čo sa deje nielen v momentálne najvypuklejšej egyptskej kríze? Čo ak sa relevantní hráči opäť mýlia, čo ak nevidia skryté signály, čo ak si pre ušľachtilé (demokracia pre všetkých, sloboda ako univerzálna hodnota) aj menej ušľachtilé (geopolitická stabilita, boj proti terorizmu) dôvody sami pília pod sebou konár? A ako dopadne večný súboj medzi politickým idealizmom a reálpolitikou? To vie málokto.
Ako čítajú diktátori
Niekto v nekonečných debatách o príčinách nespokojnosti v arabskom a moslimskom svete, ktorá sa tiahne od Maroka až po Irán, povedal, že diktatúry nie sú ani zďaleka také pevné systémy, ako by si diktátori a tí, čo sa na ich konanie prizerali, želali. To je pravda.
Tuniský prezident bin Alí utiekol do Saudskej Arábie, egyptský Mubarak ešte stále kope, ale to, že ohlásil, že už nebude kandidovať a povolil rokovania (aj keď asi len viacmenej formálne) s desaťročia mimo zákona postaveným Moslimským bratstvom, sa dá hodnotiť ako nevídaný pokrok.
Pod tlakom protestov v Tunise a Káhire a s vedomím, že Američania nemôžu držať svojich spojencov za každú cenu, sa prestavala vláda v Jordánsku, jemenský prezident po desaťročiach vo funkcii už nemieni kandidovať, v Sýrii sa začala debata o ústavných zmenách a iracký premiér, hoci ho zvolili v demokratických voľbách, už tiež priznal, že tretíkrát sa nebude pokúšať o funkciu a ešte si aj preventívne o polovicu znížil plat.
Jednoducho, lídri v arabských krajinách si prečítali nespokojnosť svojich občanov tak, že sľúbia, že odídu a budú diskutovať. Bude to však stačiť? Dá sa veriť ľuďom, čo roky klamali, podvádzali, kradli, šikanovali a manipulatívne zneužívali strach Washingtonu a Západu zo straty politickej rovnováhy a z nástupu islamistov?
Havla v Egypte nemajú
Odpoveď je jasná, aj keď po nej musí nasledovať veľké ale. A nie je to prejav reálpolitiky, je to zdravý rozum. Lebo tí, čo majú potenciál prísť po arabských diktátoroch, zase nie sú ani Václav Havel, ani Lech Walesa. Lebo titulok v novinách, že tuniskí zeleninári sú ako poľskí robotníci v Gdansku, je síce pekný až symbolický, ale hlboko nepresný. Súčasných Tunisanov či Egypťanov a Poliakov za komunizmu spája akurát tak naštvanosť.
To, ako je Západ opäť „stratený v preklade“, krásne dokumentuje napríklad BBC, ktorá je schopná v informačnom okne o Moslimskom bratstve napísať, že hnutie podporuje demokratické procesy a zároveň požaduje islamský štát a uplatňovanie šaríe.
Potom sú namieste obavy z toho, či Západ skutočne vie, čo sa deje na Blízkom východe. Veď si treba len pripomenúť vlnu demokratizácie Blízkeho východu, ktorú ohlásila administratíva Busha juniora po vojne v Iraku, ktorá mala byť tiež o nastolení demokracie.
Niektorých krajín sa dotkla len ako pohladenie pierka - viď prejav Condoleezzy Riceovej v Káhire v roku 2005, kde vyzvala Mubaraka na demokratické reformy a tým to zhaslo. Iným, ako Libanonu, pomohla zbaviť sa okupantov, ale rovnako skomplikovať aj tak komplikované vzťahy. A na palestínskych územiach priniesla dokonalý chaos, keď voľby vyhral teroristický Hamas, ktorý neskôr ovládol pásmo Gazy a rozdelil Palestínčanov.
Summa summarum - z hľadiska reálpolitiky skôr zlyhanie, z idealistického pohľadu tiež nič moc. Lebo sa ukázalo, že demokratizácia, akoby si ju predstavovali v Amerike a v širšom kontexte aj na Západe, nefunguje.
