Pri nejakej práci na texte mi nedávno prekladateľ Ján Štrasser položil otázku: „Vravíš, že to je írečité, čo znamená írečitý, odkiaľ je to slovo?“ „Nuž, veru neviem. Viem, čo írečitý znamená, že je to taký čistý, pôvodný, typický, rýdzi... no to sú iba synonymá... možnože, keď niekto tak pekne vyslovil slovo s dvojhláskami, s dĺžňami, mäkko, spevavo, tak voľakto uznanlivo zdvihol prst a povedal: Í, aký si rečitý, teda akú dobrú reč máš.“
Zasmiali sme sa, ale prekladateľ vraví: „Nie, nie, len to zisti, potráp sa.“ Začala som sa trápiť, ale tráp sa u nás s pôvodom slov...
Nijaký etymologický slovník nemáme a, zdá sa, že ani tak skoro nebudeme mať, lebo veda a výskum? Načo sú im peniaze? Len toľko, aby ako-tak prežili, viete vy, že hladnejšia myš má lepší výkon ako sýta? Krúti tými nožičkami vo valčeku aj sto ráz rýchlejšie.
Začala som teda „krútiť prednými labkami“ a zisťujem, že slovo írečitý je maďarského pôvodu. Ištenem! (Píšem, ako počujem.) Slovenská rýdzosť je maďarského pôvodu? Krútim ďalej, a predsa, dá sa pomaly prehrabať k textom pána Blanára, pána Doruľu, Ondruša, k starým slovníkom.
