Ak vás rozčúli už samotný titulok, vydržte. Začneme s čítaním. „Poľsko vo svojich dejinách nikdy nebolo bohatšie a bezpečnejšie, nikdy sa netešilo takému medzinárodnému uznaniu. No napriek žičlivosti osudu sa mnohí Poliaci vyžívajú v tom, že sa sťažujú,“ píše European Voice.
Poľské médiá i blogosféra sú toho plné. Politici sú podľa nich darebáci a hlupáci, korupcia je všadeprítomná, národné záujmy idú bokom. Je to zvláštny kontrast: krajine sa darí, no ľudia prepadajú pochmúrnym náladám.
Edwarda Lucasa z Economistu sa nedávno pýtali, či u nich pracujú iba redaktori, ktorých materinským jazykom je angličtina. Nie, odpovedal, máme fúru Nemcov a práve sme prijali Poliaka.
Reakcia v krúžku vzdelaných Poliakov pôsobiacich v Londýne bola zaujímavá: začali zisťovať, či sa narodil poľským rodičom v Anglicku, či má anglické školy, alebo či aspoň chodil v Británii na univerzitu. „Nie,“ odpovedal Lucas, „je to poľský Poliak z Poľska.“ Výsledkom bol mierny úžas spojený s nedôverou, ako keby išlo len o dobročinný skutok.
Presuňme sa do Prahy. O svojej skúsenosti s „negativistickou stránkou českej povahy, skeptickou voči akejkoľvek možnej pozitívnej zmene“ tam píše Lukáš Sedláček, predseda spolku absolventov oxfordskej a cambridgeskej univerzity. Keď sa vrátil zo štúdií, všímal si, koľko vecí nefunguje doma dobre.
Jeho partneri v štátnej správe, neziskovej i súkromnej sfére síce súhlasili, považovali to však za vopred prehraný boj. „Počiatočné nadšenie z možnosti utvárať budúcnosť vyprchalo.“ Sedláček pritom verí, že k zmene môže prispieť každý: keď sa do toho pustí, „bude po chvíli prekvapený, koľko ľudí je ochotných potiahnuť s ním za jeden povraz“.
