Rozmýšľam o nej. V januári, februári je zamrznutá, často pokrytá snehom. Hovoríme, že spí, odpočíva, ako v rozprávke junák naberá siličku, aby opäť rodila. Bývali časy, keď na jej produkcii záležalo, lebo bola hlavnou živiteľkou národa.
Teraz jej úloha postupne odchádza do legiend. Je mi jej ľúto. Vznikali o nej básničky, rozprávky, prejavovali úctu matke živiteľke. Teraz na nej vznikajú golfové ihriská. Jedna prírodovedkyňa povedala, že nie sú pre pôdu hlavnou hrozbou, lebo napokon v prípade potreby ich možno rozorať, horšie je to s betónom, pod ním sa veľa pôdy stráca.
Andrej Sládkovič napísal, že diamant v hrude nezhnije. Ale pod betónom? Pod golfovým ihriskom? Možno som priveľmi staromilský, lebo k slovenskej pôde mám vzťah, hoci ju sám neobrábam. Nie je vždy špičkovo úrodná, aj počasie jej nie vždy prialo, ale uživila veľa ľudí. Môj otec mal poľnohospodársku školu, starý otec tiež, vzťah k pôde som pokazil až ja spotrebou papiera a neobrábaním záhrady. Každý rod možno musí mať zradcu.
Naše poľnohospodárstvo je na tom biedne, je drahé. Môj švajčiarsky priateľ mi kedysi rozprával, aké veľmi drahé je švajčiarske poľnohospodárstvo, koľko ich to stojí. „Ale na druhej strane,“ povedal, „ono nám perfektne udržiava krajinu, životné prostredie.“
