Do osady s rovnakým názvom neďaleko slovenských hraníc nás pomedzi lesy a malé údolia doviedla úzka cesta. Stasiukov dom stál takmer na samote, na strmom kopci, ktorý sme museli vyšliapať pešky.
Odtiaľ, z tejto základne, sa vyberá do sveta uprostred i na juhu Európy, do sveta, ktorý ako jeden z mála stredoeurópskych autorov už roky vytrvalo popisuje a zvýznamňuje. Tým, že vo svojich knihách podáva autentické a premýšľavé správy z ciest, i tým, že neúnavne vyhľadáva a vydáva autorov z tohto teritória, nám pripomína hodnotu aj nášho vlastného životného priestoru, ktorú často nedokážeme alebo nechceme vidieť a oceniť.
Robí to ako „cudzinec", ktorý sa však u nás cudzincom nikdy necítil. A čo je možno ešte dôležitejšie, za nás a pre nás oslabuje, ak nie priam ničí predsudky, aké sa tu neraz vytvárajú o ľuďoch, ktorí žijú viac na východ či hlbšie na juh od našich hraníc.
Keď som sa uprostred tejto zimy vrátil po mesiacoch strávených v zahraničí domov na Spiš, spomenul som si na pasáž z jeho knihy Na ceste do Babadagu, v ktorej píše o svojej mape Slovenska, toľkokrát rozloženej a zloženej, že sa už trhá a rozpadáva, a preto sa z nej začínajú strácať niektoré východoslovenské mestá.
