Sociálne a politické búrky v arabských štátoch severnej Afriky a Blízkeho východu poskytujú médiám stálu náplň pre titulné strany denníkov a úvodné minúty televíznych novín.
Z pochopiteľných príčin je najväčší záujem o Egypt. V regióne je najľudnatejší a má kľúčovú geostrategickú polohu. Prechádza ním Suezský prieplav a susedí s Izraelom i Saudskou Arábiou. Navštevujú ho milióny turistov a o jeho bohatých dejinách sa aspoň letmo učia školáci všade na svete. Oveľa menšiu pozornosť púta Alžírsko - a treba povedať, že nezaslúžene.
Kým do Egypta cestuje ročne zo všetkých kútov planéty okolo trinásť miliónov návštevníkov, do Alžírska sa príde pozrieť len dvesto tisíc. Predovšetkým z Francúzska a väčšinou tamojších alžírskych prisťahovalcov. Krajinu galského kohúta úzko spájajú s Alžírskom spoločné dejiny.
V rokoch 1948 až do vyhlásenia nezávislosti v roku 1962 bolo integrálnou súčasťou Francúzskej republiky. Preto sa prvé výsledky európskych integračných procesov vzťahovali i na Alžírsko. O to vážnejšie následky zanechalo osemročné krviprelievanie (1954-1962), ktoré mnohí Francúzi vnímali ako občiansku vojnu a väčšina nefrancúzskych Alžírčanov ako národnooslobodzovací boj.
Petrosocializmus
Pre pochopenia súčasného hospodárskeho a politického marazmu v Alžírsku je nevyhnutné zájsť na časovej osi do roku 1962. Mladá Alžírska demokratická a ľudová republika sa vtedy vydala na socialistickú cestu rozvoja postavenú na znárodnenom hospodárstve a vývoze ropy. Alžírsky „petrosocializmus“ však čoskoro atrofoval v petrototalitu, v ktorej stranícke špičky Frontu národného oslobodenia svojvoľne riadili hospodársky a politický život v krajine.
Šafárili, rozkrádali a tunelovali do takej miery, až na sklonku 80. rokov 20. storočia kolabovala ekonomika. Režimu chýbali prostriedky na prerozdeľovanie a na sociálne programy, čím si rozhneval dovtedy politicky apatické ľudové masy. Po moci začali siahať radikálni islamisti, volajúci spočiatku po demokracii a pluralitných voľbách.
