anicu mesta, ocitám sa v hmle hustej ako mlieko.
Nevidím ani na krok. Z diaľnice nemôžem zísť, nemôžem zastaviť, musím pokračovať v jazde ďalej. Keď je hmla v Japonsku, vždy o tom informujú v správach, tak ako na Slovensku, ale s tým rozdielom, že niekedy cesty uzavrú a jazdiť sa nesmie. Preto nemám skúsenosť s jazdením v hustej hmle.
Šoféroval som nedávno zasa v strašnej hmle a čudoval som sa, ako je možné, že ostatní vodiči nepotrebujú ani len spomaliť. Akoby si boli stopercentne istí, že im nikto a nič nestojí v ceste. Idú rýchlo, veľmi rýchlo – hmla-nehmla. (Mimochodom, vysloviť slovo hmla je pre mňa skoro také ťažké, ako zmrzlina. Toľko spoluhlások pokope!)
Som človek, ktorý ničomu neverí a dopredu vždy myslí na to najhoršie. Keď šoférujem v hmle, hneď mi napadá, že sa predo mnou možno zrazu vynorí stojace auto a ja si ho nevšimnem včas. Alebo že mi môže skočiť do cesty líška, zajac alebo srnka. Pravdupovediac, toto je na Záhorí veľmi pravdepodobné. Raz som tak videl stádo divých svíň, mamu a sedem mladých, ale to vtedy hmla nebola.
V hmle šoférujem nalepený na prednom skle, mám pocit, že lepšie vidím, ale je to len klam. Nedávno sa mi napríklad stalo, že som zišiel z diaľnice, šoféroval som medzi dvoma dedinami, a odrazu sa z hmly vynoril nejaký objekt. Dupol som na brzdu, takmer som do toho narazil, vyhol som sa naozaj v poslednej chvíli. Boli to dvaja mladí ľudia - stopári. Od preľaknutia a zlosti som im chcel vynadať, ale nezmohol som sa na slovo a pokračoval som v ceste ďalej.
