Keď uvažujeme o jazyku, zvyčajne máme na mysli jednotliviny – písanie i/y, správne skloňovacie prípony, vhodnú syntax. Menej už myslíme na to, že zmyslom používania jazyka je predovšetkým hladko sa dorozumieť, hladko, t. j. bez nedorozumení a konfliktov.
Aj v tejto oblasti trénujeme väčšinou stereotypné formy. Učíme sa písať životopisy, obchodné listy, žiadosti, ale o tom, ako by mali vyzerať bežné komunikačné situácie, nemáme väčšinou ani šajn. Mnohí sme denne nútení dohovoriť sa, respektíve dohodnúť sa – s nejakou firmou, s lekárom, s predavačom. Práve v týchto situáciách vzájomné porozumenie často zlyháva.
Za posledné roky sa u nás vytvoril akýsi veľkoryso prehliadaný „kult“, že žiadateľ o službu môže tak akurát žiadať a čakať, či a ako bude „vyslyšaný“, a žiadaný o službu môže všetko. Opakovaním takejto schémy komunikačného vzťahu sa medzi ľuďmi neposilňuje vzorec utvárania partnerstva, ale opäť raz moci a nemohúcnosti.
Veľké remeselnícke firmy nemajú často záujem o malé zákazky, no takisto nemajú ani šajn, že túto skutočnosť treba žiadateľovi o službu vopred povedať. Zapíšu si vás, vezmú telefónne číslo, sľúbia termín a vodia vás za nos. Vy naklušete každý deň cez obednú prestávku domov a čakáte, a nič. „Haló, firma? No, ja som dnes čakala, ako sme sa dohodli.“ Firemný hlas: „Jáj, no my sme dnes nešli do Bratislavy. Zájtra, panička. Toto meno, hej, čo mám napísané, číslo tu, hej?“ – „Áno, len mi, prosím, zavolajte, keby dačo, viete, ja som v práci a musím cestovať autobusom.“ Aj druhý pokus nevyšiel. Bez vysvetlenia.
Keď svojej zubárke nezavolám, že v dohodnutom termíne neprídem, musím jej zaplatiť 30 eur stratu. A keď mi raz sestrička telefonovala, že ruší termín, lebo im vybuchla voda, a ja som už bola na chodníku pred ordináciou, spýtala som sa jej iba, predstierajúc vtipkovanie, či mi teraz zaplatia stratu času. Poznámka zostala bez reakcie. Nikdy som však nenavrhla rozhovor o pravidlách nášho vzťahu, o prípadnej zmluve na papieri, o cene, keďže fungujeme mimo poisťovne. Ani ona nie.
