V súvislosti so spormi okolo zákona o občianstve sa stal aj Európsky dohovor o občianstve predmetom viacerých mýtov. Prvým je tvrdenie, že maďarský zákon o dvojakom občianstve odporuje európskemu dohovoru. Neodporuje.
Orbánov zákon je zlý, nezodpovedá medzinárodným zvyklostiam a narúša dobré susedské vzťahy, ale v rozpore s dohovorom nie je. Nie je pravda, že by dohovor vyžadoval nejakú väzbu medzi človekom a štátom, ktorého občianstvo tento človek nadobúda.
Čo hovorí dohovor
Európsky dohovor v článku 6 stanovuje zmluvným štátom povinnosť ustanoviť vo svojej legislatíve, ktoré osoby musia nadobudnúť jeho občianstvo (odseky 1 a 2). Ukladá im povinnosť ustanoviť možnosť naturalizácie osôb, ktoré majú zákonný a obvyklý pobyt na jeho území (odsek 3). A vymenúva, ktorým kategóriám osôb by mal štát uľahčiť nadobudnutie občianstva (odsek 4).
Nezmieňuje sa však o tom, že by zmluvný štát nemohol udeľovať občianstvo aj iným osobám. Nemusí sa nám to páčiť a v prípade Orbánovho zákona sa nám to ani nepáči, ale nie je to v rozpore s európskym dohovorom.
Do istej miery problematickým je aj tvrdenie, že slovenská reakcia je plne v súlade s dohovorom. Ten v článku 7 odsek 1 písm. a) pripúšťa, že zmluvný štát môže ustanoviť stratu občianstva zo zákona dobrovoľným nadobudnutím ďalšieho občianstva.
Lenže dnes sa už na Slovensku všetky relevantné politické sily (možno s výnimkou SNS) zhodujú, že strata občianstva by sa nemala týkať Slovákov v Los Angeles, Ottawe či v Manchestri, ktorí nadobudnú americké, kanadské alebo britské občianstvo. Spor sa vedie už „len“ o to, či by slovenské občianstvo mali strácať Maďari v Komárne, Rimavskej Sobote a Košiciach, ktorí nadobudnú maďarské občianstvo.
