Už nebohý Karol Marx pri analýze udalostí okolo reštaurácie Bonapartovcov vo Francúzsku pripomínal Heglovu tézu, že svetodejinné skutočnosti a osoby vystupujú dva razy. Ako dodal, prvý raz vyzerajú ako komédia a druhý ako fraška. Hlasovanie o občianstve, v ktorom sa etnickou slepotou zaskveli staré aj nové tváre etnoslovenskej politiky, by bola totiž ešte tragikomédia, keby sa odohrala pred voľbami 2010. Jej opakovanie vo februári 2011 však už vyzerá ako veľmi zlá fraška!
Zákon
Slepota slovenskej etnopolitky je viditeľná najmä v tom, že sa jej demokratickejšia a otvorenejšia časť vôbec pokúša pokračovať v politike spred volieb 2010 a prekovať bláznivý zákon z vyhne Viktora Orbána vlastným vzdorzákonom!
Kto určí, ktorá stará mama z Bátorových Kosíh či ktorý mäsiar z Moldavy nad Bodvou nie je hoden občianstva krajiny Slovákov? Ako sa bude zisťovať vernosť republike a kto bude merať lojalitu k štátu? Čím uškodí nezamestnaný Pišta z Orechovej Potône Slovenskej republike, keď sa prejde po peštianskom námestí s maďarským pasom vo vrecku a za peniaze maďarských súkmeňovcov získa zľavu na metro a vstup do národného múzea?
Záujem
Doteraz, žiaľ, vôbec nevieme, čím bolo februárové hlasovanie o štátnom občianstve – povedané slovami etnoslepca Radoslava Procházku - „absolútne kľúčové vo vzťahu k ochrane fundamentálnych záujmov Slovenskej republiky“. Bude to asi tým, že od Fínska po Patagóniu nikto vierohodne nevysvetlil, čo a čie to tie národné záujmy vlastne sú! Komický zápas o „slovenský záujem“, ktorý, samozrejme, nikto nehatí, bol azda pochopiteľný zjari 2010, keď premiér vlády SR prežíval svoje najhysterickejšie predvolebné obdobie.
Čím si však vysvetliť slepotu niektorých členov koalície, ktorá na začiatku vyzerala ako výnimočná tým, že ju vedie bystrá profesorka sociológie, jej súčasťou je historicky a regionálne ojedinelá spoločná strana Maďarov a Slovákov a podporuje ju najprogresívnejšia časť voličov krajiny, ktorým naše biedne univerzity venovali diplom?
