Narodí sa obyčajným ľuďom v nejaký úplne obyčajný piatok a ešte ani to nevie celkom presne, lebo keby mu vôbec zišlo na um opýtať sa na to svojich obyčajných rodičov, nič sa nedozvie. Bol to taký zúfalo obyčajný deň, že si ho ani nedokázali zapamätať. Nakoniec – čo by človek čakal od úplne obyčajných ľudí žijúcich v meste takom obyčajnom, že možno neexistuje ani jedna jeho pohľadnica. Nikomu totiž doteraz nenapadlo odfotiť ho.
Obyčajný človek môže hoci cestovať do Paríža alebo Londýna a stretnúť tam anglickú kráľovnú, alebo sa môže odtrepať do New Yorku a žúrovať tam s úplnými špičkami ľudského rodu, a keď sa všetko skončí a on sa vráti domov, zistí len jedno – som ten najobyčajnejší človek a nič s tým nespravím, ani keby som v tom NY minul rozpočet toho svojho mestečka bez mena na sto rokov dopredu.
Obyčajný človek je ako tá nemožná princezná, ktorá bola taká presvedčená o svojej úchvatnosti, že všetko, čoho sa dotkla, premenila na zlato. Je presne taký istý, lenže všetko, čo zaznamená niektorý z jeho zmyslov, náhle zovšednie. Obyčajný človek všetko, čoho sa dotkne, premení na zúfalú obyčajnosť. Jeho nadšenie je také obyčajné, že medzi misou halušiek a svitaním na Kriváni nedokáže nájsť žiadny podstatný rozdiel.
Povie nádhera a znie to duto, prázdno, nepresvedčivo, ako keď sa Európan snaží pochváliť ryžu v japonskej reštaurácii. Obyčajný človek nevie, čo má na takom východe slnka obdivovať. Nevie ani celkom presne, čo neobyčajné môže byť na mise halušiek. No halušky, povie si v duchu. No ďalšie ráno, napadne mu. Ak je naozaj obyčajný, ako sa patrí. Lebo keby prišiel na to, čo je tu podivuhodné, neobyčajné, sviatočné či krásne – prestal by byť obyčajným človekom. Uf, a to by bola istým spôsobom zrada. Neobyčajne podlá.
Ak začne obyčajný človek hovoriť o veľkých a vznešených veciach, premenia sa na banálne tak náhle, ako sa po vzlietnutí do výšky desaťtisíc metrov premenia impozantné veľhory za okienkom lietadla letiaceho nadzvukovou rýchlosťou na dekoráciu pripomínajúcu pokrčený baliaci papier.
Na obyčajnosti obyčajného človeka je pozoruhodné najmä jej axiomatickosť. Obyčajný človek obyčajnosť nemusí dokazovať. Vlastne ani nemá ako. V obyčajnosti sa nedá súťažiť. Všetci obyčajní ľudia sú vo svojej obyčajnosti olympijskými víťazmi v obyčajnosti. Permanentnými. Narodia sa tak, žijú tak, umierajú s týmto titulom. Ak by tento paradox prestal platiť, všetci do jedného by odrazu o svoje vavríny prišli. Obyčajnosť sa vylučuje s akoukoľvek súťaživosťou, ambíciami, víťazstvami.
