Spomínam si na jedno z divadelných predstavení, ktorými niekdajší kultúrni pracovníci pravidelne kultivovali stredoškolskú háveď. Keď na javisku vrcholil dej a milenecký trojuholník sa začal nebezpečne zostrovať, ktorýsi nedočkavec vykríkol z balkóna k žene-nevernici: Ale ona má muža!
Nečakaná žaloba spôsobila výbuch smiechu a herci na okamih zamreli. Keď smiech opadol, hra pokračovala, ale už to nebola tá hra čo predtým. Už bola poškodená vyslovenou pravdou. Divák v zápale šírenia pravdivej skutočnosti hru znemožnil, pretože ju vyslovil nevhodne, verejne a najmä predčasne. Čo z nej, keď študentov pripravila o slasť postupného poznávania vzťahov a katarzie z diela?
Na bláznivý incident sa dávno zabudlo, ale je dobrým príkladom toho, že všetky informácie majú svoje definované miesto v nekonečnom sujete nekonečných vzťahov. Že silené predstavovanie „pravdy“ dokáže poškodiť nielen sujet, ale celú reťaz medziľudských vzťahov.
Ale k veci: pravda od WikiLeaks je pravdou šírenou v nesprávnom čase nesprávnym spôsobom. Ak odložíme fakt, že ide o publikovanie ukradnutých materiálov, potom môžeme klásť otázku, prečo ich Julian Assange vlastne publikoval. Zachránil Titanic, zabránil moru alebo cholere?
