Ľudia radi súťažia. Priemysel hier má boom. Kasína rastú ako huby po daždi. Obracajú sa v nich, (ale i prepierajú) miliardy. A tí, čo nehrajú, nesúťažia, aspoň sa prizerajú, ako súťažia iní. Držia palce tým svojim. V klubovom či národnom drese. Kibicujú, uzatvárajú stávky. So svojimi vyvolencami chcú víťaziť.
Nielen v športe: súťaže v čomkoľvek majú v médiách vysokú sledovanosť. Najvyššiu obľúbenosť majú súťaže, kde publikum „spolurozhoduje“ o tom, kto zvíťazí.
Svojráznou súťažou sa stali diskusie v médiách. Najmä tie v „prajmtajme“, o „pálčivých“ problémoch. Pozývajú do nich, takmer výhradne, iba ľudí, ktorí majú v politickej aréne vysoký rejting. (Mimochodom, v našich končinách je ich asi dvadsať.) Sú to ostrieľaní gladiátori mediálnej arény. Už zabudli, čo je to tréma. Vedia, ktorá kamera ich sníma. Na pľac prichádzajú pripravení.
Po tých rokoch sa takmer všetci naučili vyjadrovať. Šermovať argumentmi. Keď treba, pridať štipku emócie. (Vedia, že fakt zabalený v emócii si ľudia dlhšie pamätajú.) Pochopili, že politika vo verejnom priestore je divadlo. Hrajú pre svojich voličov, ktorí si želajú, aby svojich protivníkov vybodovali.
Zábavnou súčasťou turnajovej publicistiky býva ukazovateľ záverečného skóre. Maják virtuálnej demokracie. Generátor ilúzie, že divák, na rozdiel od hokeja, rozhoduje o výsledku súboja. Občan, s ktorým väčšina politikov diskutuje iba počas volebných kampaní. Občan, ktorý sa vytratil z verejného priestoru. Žiaľbohu, aj z verejnoprávnych médií.
