Nie, celý svet zachrániť nemôžeme, odpovedal nemecký minister vnútra kdesi medzi utorkovými raňajkami a obedom na otázku, či nemecká vláda prevezme časť utečencov z krajín Maghrebu. Momentálne totiž nemožno odhadnúť, koľko ich vôbec bude. Najprv ich bolo päťtisíc prevažne z Tunisu, ale teraz, keď sa láme režim v Líbyi, to môžu byť desaťtisíce nových uchádzačov.
Keď začneme brať prvých, budú chcieť aj ďalší a prísun utečencov by mohol nabrať dynamiku, ktorú by sme v Európe už neudržali pod kontrolou.
Stredomorské fiasko
Pritom dynamiku udalostí by neurčoval len samotný počet utečencov, ale i to, v akej nálade títo ľudia k nám prídu. A aké nálady sa časom vyvinú. Priestor a čas na prieskum verejnej mienky a nálad nemáme, ale čo máme, je vedomie, že Európa politiku v regióne riadne pohnojila.
Už samotný projekt Stredomorskej únie mal svoje úskalia, a to, že v ňom Európania svoje zastupovanie prenechali dvom gigantom, Berlusconimu a Sarkozymu, bola fatálna chyba. Ten prvý sa preslávil ako verný kamarát plukovníka, ktorému poskytoval techniku na neľudský odchyt afrických utečencov, a ten druhý i s celým svojím kabinetom vojde do dejín nehanebnými dovolenkami pod arabským slnkom financovanými miestnymi diktátormi.
Zaskočený ostatok Európy ostal v pozícii politických eunuchov, ktorí si zborovo opakovali, celý svet zachrániť nemôžeme, tak poslúžme aspoň sebe, a podpisovali obchodné zmluvy, na ktorých popri nás nešťastnou náhodou zarábali aj miestni vládcovia, čím si betónovali svoje pozície. Európe sa dá vyčítať všeličo.
