Keď sa pozerám na dianie v arabskom svete, neviem sa zbaviť myšlienky, že udalosti, ktoré ním prehrmeli, neboli spontánnym ľudovým hnutím.
My tu v strednej Európe jasáme, že konečne padla vláda Husního Mubaraka, ktorá bola považovaná za symbol „arabskej demokracie“. A teraz sledujeme správy z ďalších krajín.
Existujú aspoň tri scenáre: Podľa prvého nenastanú vážnejšie zmeny, len namiesto tuniského bin Alího a egyptského Mubaraka príde nejaký iný, mladší diktátor, ktorý bude pokračovať v „tradičnej“ politike svojich predchodcov. Možno si predstaviť aj pozitívne zmeny. Ale vopred môžeme povedať, že rozdiely medzi americkým a európskym modelom demokracie a „reálnou“ demokraciou arabského sveta ostanú.
Výrazy ako sloboda, právo na sebaurčenie, rovnoprávnosť ešte dlho budú znamenať niečo iné v Londýne a niečo iné v Káhire. A potom existuje scenár číslo tri. Žiaľ, táto verzia sa javí ako najpravdepodobnejšia. Keď si prečítam najnovšie správy, hneď mi príde na um kniha Ryszarda Kapuścińského Šáhanšáh, ktorej podstatnou výpoveďou je, že história nepozná veľké skoky.
Šáh Pahlaví „udržiaval poriadok“ v perzskom štáte krutými metódami. A potom sa rozhodol, že zmodernizuje svoju krajinu podľa západného vzoru. No zabudol na to, že modernizácia sa nedá uskutočniť na povel. Bez vhodného vzdelávania a dobrého školského systému je nemožné krajinu zmodernizovať.
