V aute sedia vedľa nás v takzvanom vajíčku, pri stole na vyvýšenej stoličke, hompáľajú nohami v nákupných vozíčkoch a bľabocú.
„Bľabotať monotónne alebo bľabotanie nevyužívať na komunikačné účely / Nereagovať na meno alebo na hlasy rodičov / Nedokázať si z množiny podnetov vybrať tie, ktoré sú relevantné / Neakceptovať, že hlasy rodičov sú dôležitejšie ako ruchy prostredia... / Na otázku odpovedať zopakovaním otázky / Na otázku Máš hlad? odpovedať Máš hlad / Opakovať vlastné alebo cudzie vety bez zrejmého dôvodu... / Mechanicky si spájať jednotlivé slová s významom... / Domnievať sa, že ty sa vždy vzťahuje na vlastnú osobu / Začať sám seba nazývať ty...“ (citované z básne Michala Rehúša Program dekomunikácie, Romboid, č. 1, 2011, s. 27).
Ktosi – autor/človek/otec – napíše o detskej reči báseň. Napíše ju nezvyčajne strohým, strojovým jazykom, jazykom výskumníka, ktorý akoby pozoroval a zaznamenával meranie.
Ten jazyk sa nám môže javiť vzhľadom na tému „prisilný“, kým nepripustíme, že v opísanej reči batoliat sa možno zrkadlí sám autor/človek/otec, a možno chce povedať, že sa v nej zrkadlíme aj my dospelí. Možno. „Nedokázať si z množiny podnetov vybrať tie, ktoré sú relevantné...“ Skúste si to prečítať ešte raz a za dieťa si dosaďte seba.
