Medzitým sme sa na vlastnej koži presvedčili, čoho všetkého je schopné, keď sa zhmotní do praxe. No podľa všetkého človek má oveľa slabší sebazáchovný reflex ako dážďovka.
Dá sa pravdaže ako-tak pochopiť, ak sa k vzdychom za mliekom po dve koruny pridá v tlači mladý kultivovaný intelektuál. V nekompromisnom radikalizme ešte nezistil, že nič nie je len čierne alebo biele, že v každom človeku prebýva zároveň anjel i diabol. A najmä, že nepriateľov nepriateľ nemusí byť nevyhnutne náš priateľ.
Keď rozhorčene bráni Laca Novomeského pred chalanským žartíkom košického výtvarníka, vidí v ňom čosi ako zázračnú ikonu idealizovanej minulosti. Úprimne verí, že obdivovaný básnik musí byť aj „v civile“ vzorom ľudských a občianskych cností. (Očividne nepozná štúdiu Valéra Mikulu o inom výbornom básnikovi a normalizačnom politikovi Miroslavovi Válkovi.) Nikto nepochybuje o Novomeského poézii. Celkom iste bol aj osobne príťažlivý, s nepopierateľnou charizmou. No v osudovej chvíli, ktorá nás pripravila o dvadsať rokov života, nevedel prekročiť vlastný (presnejšie Husákov) tieň.
Podľa vášnivého apologéta sa „Novomeský stal komunistom v čase, keď ním boli v Európe všetci talentovaní ľudia“. Po tomto v podstate pravdivom A nenasleduje však nevyhnutné B, že väčšina tých najtalentovanejších a najjasnozrivejších na protest proti stalinským metódam stranu opustila. Povedzme v roku 1929 hneď u susedov v Prahe prakticky celá literárna avantgarda vrátane Vančuru či Seiferta.
