nici mu diagnostikovali intersticiálnu pneumóniu.
Na začiatku jeho hospitalizácie sme predpokladali, že ho pustia domov skôr, ako začnú kvitnúť sakury, ale po liečbe steroidmi bol čoraz slabší. Pôvodná choroba sa nezlepšovala, len sa pridružili ďalšie problémy ako vedľajšie účinky. Keď som ho uvidel ležať vychudnutého na lôžku s kyslíkovou maskou na tvári, zavedenými cievkami, pôsobil na mňa zrazu ako niekto neznámy.
Začali sme si uvedomovať, že je to vážne, ale priamu informáciu o tom, akú má nádej na život, sme sa od lekára nedozvedeli, jeho reči boli veľmi nejednoznačné. Iritovalo ma, akým spôsobom s nami lekár hovoril. Ani len do očí sa mi nepozeral.
Dni čakania na otcovu smrť boli pre nás všetkých hrozné. Boli sme s ním v nemocnici vo dne v noci. Jeho poškodené pľúca mu neumožňovali riadne dýchať, nemal dosť kyslíka, a tak jeho odchádzanie chvíľami pripomínalo zápas o život topiaceho sa v oceáne.
Posledným liekom bola infúzia, vďaka ktorej už necítil žiadnu bolesť, len spánok a večný pokoj. No v jedno ráno ešte otvoril oči. Chytil som ho za ruku a on sa na mňa akoby v polospánku pozrel.
Môjho otca poznal každý ako milého, slušného a skromného človeka. Len ja som ho poznal aj inak, nikdy ma nepochválil. No myslím, že to je typický model starodávneho japonského vzťahu otca a syna. Nikdy predtým medzi nami neprebehla taká tá priateľská otcovsko-synovská komunikácia.
