Máme tu nové vydanie diskusie o odluke cirkví od štátu. Plebs sa bude zabávať polemikami, nakoniec rozhodnú (respektíve nerozhodnú) expertné skupiny a politická vôľa. A práve tu je téma odluky cirkví od štátu špecifická alebo menej priateľsky – absurdná.
Rozhodovanie sa týka príslušníkov cirkví, čo je v slovenskom prípade veľká časť populácie. Do reálneho vyjednávania so štátom sú však zaangažovaní len „topmanažéri“. Najviac to udiera do očí v prípade väčšinovej katolíckej cirkvi. Obyčajný laik na rozdiel od klerikov (takáto terminológia sa v cirkvi bežne používa) je v nezávideniahodnej situácii. Perspektívne sú v hre jeho peniaze – odvody, asignácie z jeho daní alebo rovno nová daň.
Od svojich pastierov je pri iných príležitostiach uisťovaný: „Všetci sme cirkev. Vysvätení i nevysvätení, na plný úväzok v službe dušiam i vy vo svojich rodinách a svetskom povolaní. Cirkev nie sú len biskupi a kňazi, to je spoločenstvo všetkých pokrstených.“ Takto sa zdôvodňuje lojalita k cirkvi, má byť logickým dôsledkom spolupatričnosti. Nie sú vraj záujmy tých hore a dole, existuje len jedno spoločné dobro.
V otázke odluky bude tento apel volajúci po identifikácii s cirkvou nefunkčný. Bude sa predsa rozhodovať o živobytí „profesionálov“, nie bežných členov farností. V ostatných ekonomických položkách fungovania cirkvi je odluka už dávno skutočnosťou. Ľudia sa aj teraz skladajú na vykurovanie, na opravu strechy alebo zakúpenie nového zvona.
Postoj ku kňazom je rozporuplný. Od ľudového humoru vysmievajúceho sa celibátnym darmožráčom cez ľahostajnosť k tým, čo „nevedia, ako život beží“ až po príjemné bonusy, ktorými sa „laici“ snažia rozmaznávať svojich pastierov (konexie, eurá alebo aspoň dobrý jablkový koláč). Rozprávanie o odluke bude musieť raz prísť k ochote rozpliesť tieto vzťahy. To bude bolieť!
