Možno to poznáte. V televízii je nejaká duchaplná debata so slovenskými straníkmi a vy sa z fotela zapájate. Nadávate, polemizujete, kritizujete... Ste víťazom tejto diskusie s maličkým handicapom – nikto o tom nevie, pravdaže, okrem vášho najbližšieho, ktorý si to odnesie za jankov či robkov.
Podobne sa hádavam s plagátmi, reklamami, bilbordmi v meste. Vstupujem do textov vo verejnom priestore ako do bujnej vegetácie, predieram sa cez pŕhľavie oznamov a sloganov, informácií, upozornení, vyhrážok i účelových lží. V textoch okolo nás sa odzrkadľuje naša realita i surrealita. Nápisy v spoločnom a spoločenskom priestore svedčia o nás možno viac ako umelecké diela, ktoré majú ambíciu svedčiť o svojej dobe.
Nedávno som sa vybral na dlhú cestu – z podunajskej Petržalky do Podunajských Biskupíc. Hneď na zastávke ma privítal takýto literárny skvost: „Vy ma nemáte radi. Ale ja vas volim...“ Čítal som to ako skratkovité vyjadrenie našej mizérie. Naši straníci sa nám rehocú do tváre a my ich uisťujeme: „Vy nás nemáte radi. Ale my vás volíme.“
Dlhé roky úhorom ležiaca pôda je obkrúžená nápismi: „To najlepšie, čo vám mesto vie dať.“ Znova sa púšťam do debaty: „Nuž, keď je toto to najlepšie, čo nám vieš dať, mesto moje rodné, potom dočerta s tebou!“ Istá inštitúcia sa prezentuje obrovským nápisom Oberbank. Nie som si istý, či jej majitelia vedia, aké negatívne konotácie vyvoláva v slovenčine slovko OBER v súvislosti s financiami.
