Európsky volebný rok má za sebou ďalšie dve kapitoly. Či si z nich vezme poučenie aj slovenská politická elita, pretože práve jej výsledky majú - na rozdiel napríklad od Francúzska a Česka - pre budúcnosť krajiny existenciálny význam, je veľmi neisté, teda skôr nie ako áno. Napokon, poučiť sa dá aj na vlastnom príbehu, ako nám dokladujú celé ponovembrové dejiny neľavice takmer pri každých voľbách. Takéto poučenie je však nanič - nielen preto, že nemá žiaden vplyv na momentálny súboj o moc, ale aj preto, že na Slovensku žiadne poučenie nie je trvalé. A viac ako čokoľvek iné to potvrdzujú oba najúspešnejšie príbehy posledných rokov - nepoučiteľnosť Mečiara a projektu zmeny ‘98 je zjavná.
Zjednotenie síl ešte nezaručuje úspech, hoci príklad esenesiek naznačuje, že spolu to dokážu (volebný výsledok ešte môže zvrátiť pani Malíková, ale ak v nej neprevážia emócie nad triezvym odhadom síl, národniari by mali byť za vodou). Opak zjednotenia - roztrieštenosť, spôsobená neraz personálnymi animozitami (ako v Česku) však k neúspechu vedie jednoznačne. Čo z toho, že neľavica (ODS a Koalícia) má spolu o 19 mandátov viac ako víťaz ČSSD, keď ich z dôvodu nevyriešenej minulosti a nedostatku obojstrannej veľkorysosti nie je schopná sčítavať. Premiérom bude Špidla a Klaus môže so spolupracovníkmi dumať, či by zjednotená alebo kooperujúca pravica nebola vážnejším partnerom a väčším ťahákom pre voličov.
