Plán slovenskej premiérky Ivety Radičovej na rozdávanie múky a cestovín najchudobnejším obyvateľom Slovenska je ekonomickým nezmyslom. O tom sa už toho popísalo dosť, takže len zhrniem – cena potravín je i na Slovensku určovaná svetovými cenami a tie, ako vieme, v posledných mesiacoch pomerne rýchlo rastú.
Zvlášť kľúčové potravinárske komodity, ako je obilie, olejoviny a cukor zdraželi v posledných mesiacoch o desiatky percent. Môže za to nielen celosvetový hospodársky rast, ale aj veľká neúroda v niektorých kľúčových krajinách.
Nič z toho zmätené rozhodnutie slovenskej vlády o uvoľnení necelých päťdesiattisíc ton obilnín zo štátnych rezerv neovplyvní. Napriek tomu je na tento krok, ktorý podľa slov šéfa opozície Roberta Fica robí zo Slovenska „stredoafrickú krajinu“, závažný dôvod. Slovensko ako celok je síce bohatou krajinou OECD, Európskej únie, členom eurozóny (hoci najchudobnejšie), ale i tak tu žije veľká časť obyvateľov v podmienkach, ktoré sú porovnateľné s rovníkovou Afrikou. S jediným rozdielom, a to, že na Slovensku je oveľa väčšia zima.
Ako za Uhorska
Sú to ľudia zo samého sociálneho dna, ľudia odkázaní na „dávky v hmotnej núdzi“. Práve a výlučne k nim smeruje pomoc v podobe bezplatnej múky a cestovín. Štatisticky to vďaka „politickej korektnosti“ nemôžeme oficiálne povedať, ale faktom je, že drvivú väčšinu príjemcov týchto dávok tvoria Rómovia z osád.
Ľudia, pre ktorých slovenský štát robí celé desaťročia menej, než by mal a mohol, komunita, ktorá na Slovensku začiatkom 21. storočia žije ako v podmienkach najzaostalejších častí Uhorska devätnásteho storočia.
Na rozhádanej slovenskej politickej scéne existovali v minulých dvoch desaťročiach dve základné zhody, ktoré takmer vždy spájali inak celkom nespojiteľné slovenské politické sily. Táto zhoda naprieč politickým spektrom sa našla takmer vždy, keď bolo treba eliminovať politickú silu slovenských Maďarov (napríklad členenie krajov), alebo znížiť sociálne výdavky pre slovenských Rómov a zastaviť ich rýchly populačný rast (Kaníkova „sociálna reforma“).