V globálnom svete sme naozaj ešte rozdielni. Ak máme záujem dorozumieť sa, vieme si nájsť spôsob.
Keď sa dcéra stretne so starým otcom, často sa vo dvojici uchýlia k zvláštnej hre. Dieťa predrieka ťažké anglické slovíčka a starý otec ich má opakovať. Z izby počuť radostný, víťazný detský smiech: „Povedz skajskrejpr.“ Nech sa „žiak“ usiluje, koľko vládze, pre „učiteľku“ sú jeho výslovnostné pokusy komické. Dieťa použije pekný starý zažraný pedagogický prístup: „Dnes dostaneš päťku, choď domov a nauč sa to.“
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Táto malá učiteľka však ešte nemôže vedieť, že niektorí žiaci sa „to“ nenaučia, aj keby sa rozkrájali. Prichádza mi na um moja skúsená profesorka angličtiny z gymnázia, ktorá to vedela. Spolužiakovi, čo sa úporne hlásil na každej hodine, aby si opravil päťku alebo štvorku z predchádzajúcej hodiny a aby opäť nesprávne habkal „dzis is, dzet is“, raz s úsmevom povedala: „Nemusíte sa už hlásiť, vidím, že ste veľmi usilovný, nebojte sa, neprepadnete.“
V celom tom babylonskom jazykovom huriavku o učení cudzích jazykov, o našom jazykovom zákone, o menšinových jazykoch by sa nemalo zabúdať na to, čo tá moja angličtinárka vedela a čo pri svojej práci aj uplatňovala. Rozlišovala medzi študentovou ľahostajnosťou a jeho individuálnymi predpokladmi a na základe tohto rozlišovania hodnotila.