Keď sa dcéra stretne so starým otcom, často sa vo dvojici uchýlia k zvláštnej hre. Dieťa predrieka ťažké anglické slovíčka a starý otec ich má opakovať. Z izby počuť radostný, víťazný detský smiech: „Povedz skajskrejpr.“ Nech sa „žiak“ usiluje, koľko vládze, pre „učiteľku“ sú jeho výslovnostné pokusy komické. Dieťa použije pekný starý zažraný pedagogický prístup: „Dnes dostaneš päťku, choď domov a nauč sa to.“
Táto malá učiteľka však ešte nemôže vedieť, že niektorí žiaci sa „to“ nenaučia, aj keby sa rozkrájali. Prichádza mi na um moja skúsená profesorka angličtiny z gymnázia, ktorá to vedela. Spolužiakovi, čo sa úporne hlásil na každej hodine, aby si opravil päťku alebo štvorku z predchádzajúcej hodiny a aby opäť nesprávne habkal „dzis is, dzet is“, raz s úsmevom povedala: „Nemusíte sa už hlásiť, vidím, že ste veľmi usilovný, nebojte sa, neprepadnete.“
V celom tom babylonskom jazykovom huriavku o učení cudzích jazykov, o našom jazykovom zákone, o menšinových jazykoch by sa nemalo zabúdať na to, čo tá moja angličtinárka vedela a čo pri svojej práci aj uplatňovala. Rozlišovala medzi študentovou ľahostajnosťou a jeho individuálnymi predpokladmi a na základe tohto rozlišovania hodnotila.
