je výrazne odlišný ako slovenský štandard.
Rodina, ktorá býva v rodinnom dome, kedysi zvyčajne robila pohreb doma. Dnes sa už väčšina rozlúčok odohráva v domoch smútku, ktoré vlastnia súkromné pohrebné spoločnosti. Takýchto „firiem“ je veľa. Starý človek si preto ešte počas života vyberie pre seba najlepšiu a stane sa jej členom, aby neskôr, keď to príde, dostal zľavu.
Pohreb má obyčajne takýto priebeh: Mŕtve telo prevezú z nemocničnej márnice do domu zosnulého. Tam ho zakryté položia na lôžko na tatami rohožiach. Pripravia malý oltár dekorovaný kvetmi a ovocím. Rodina zapaľuje vonné tyčinky, modlí sa, aj počas noci vždy niekto z rodiny pri zosnulom bdie.
Na druhý deň prevezie pohrebná služba telo zosnulého do domu smútku, aby všetko pripravili na rozlúčkový obrad. V Japonsku trvá obrad dva dni. Prvý prechádza v nočnú hliadku (vigília) a na druhý deň je hlavný obrad. Po oba dni prichádzajú účastníci pohrebu a budhistický kňaz spieva tradičné chválospevy.
V prvý deň nasleduje spoločná večera rodiny a ostatných účastníkov rozlúčky vo vyhradenej jedálni domu smútku. Izba s telom zosnulého je uspôsobená tak, že v nej po celú noc môže niekto z rodiny bdieť a zapaľovať vonné tyčinky.
Na druhý deň smútiaci kladú do rakvy s telom kvety. Napokon rakvu zatvoria, položia na máry a prevezú do susedného krematória. Tam je všetko presne naplánované. Rodina čaká hodinu v čakárni, až kým telo nespália. Nasledujúca informácia bude pre vás asi prekvapujúca. Zamestnanec krematória hneď ukáže pozostalým rodinným príslušníkom zvyšky kostí spáleného tela, obyčajne sú to úlomky lebky.
