Skutky z minulosti dobehli nielen Jána Figeľa s jeho bytom či Františka Blanárika s jeho nadprácou pre komunistický režim.
Dobehli aj premiérku Ivetu Radičovú, viacerých členov jej kabinetu – vrátane ministra zahraničných vecí a ministra financií – ako aj mnohých poslancov parlamentu. V súvislosti s novelou takzvaného tlačového zákona.
Novelu schválila nedávno vláda na návrh ministra kultúry. Kým ju kabinetu predložil, pracovala vraj na jej znení expertná skupina, a tak ako sa patrí, návrh prešiel aj riadnym pripomienkovým konaním. Jednoducho štandardný proces.
Väčším problémom ako to, čo je v novele, je však to, čo v nej nie je. A čo aj po jej schválení v zákone ako celku bude a čo mala novela rozhodne upraviť.
Zabudli oznámiť zmenu názoru?
Zdá sa, že viacerí členovia vlády totiž opäť akosi „zabudli“ na podanie, ktoré pred časom sami podpísali. Podanie na Ústavný súd, v ktorom dôvodili, prečo sú niektoré ustanovenia tlačového zákona v rozpore s ústavou.
Napriek schvaľovaniu novely totiž viacero z nich v zákone stále ponechali. Inou možnosťou je, že zmenili názor, „zabudli“ to len oznámiť a podanie zo súdu stiahnuť.
Napríklad, novela sa vôbec nedotkla § 7 ods. 1 zákona, práva na opravu. Ak nepríde ešte k zmene v parlamente, zostane tak v zákone v rovnakom znení, ako pred novelou. To znamená, že podľa členov vlády a koaličných poslancov v rozpore s ústavou.
V podaní na súd totiž argumentujú okrem iného aj tým, že spomínané ustanovenie nespĺňa žiadnu podmienku uvedenú čl. 26 ods. 4 ústavy, na základe ktorej by mohlo prísť k obmedzeniu slobody prejavu. Konkrétne - jej obmedzenie v zákone neslúži ani na ochranu práv a slobôd iných, ani nechráni bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, verejné zdravie ani mravnosť. A preto je v rozpore s ústavou.
