Literáti a prekladatelia vždy písali, prekladali, možno o tom ani veľmi neuvažovali. Prečo? Aj hlúpa sliepka si hľadá miesto pre svoje vajíčko, ktoré môže byť raz dôležité. Plody spisovateľov sa umiestňujú, aj nie, ale vznikajú.
Pred druhou svetovou vojnou i počas nej sedávali spisovatelia v kaviarňach, tam písali aj prekladali. Pri dvoch kávach za pol dňa čosi urobili. Doma zväčša nemali priestor na prácu, byty bývali malé. Za socializmu sa už toľko v kaviarňach nepovaľovalo, považovalo sa to za reakčný, cudzí spôsob života, čašník vždy radšej videl človeka, ktorý sa rýchlo opije a potom zmizne, než intelektuála, ktorý len posedáva a málo stroví. Spisovatelia, ktorí stále nemali ktovieaké byty, sa utiahli do tých teraz podozrivých Budmeríc.
Nepamätám sa, kto ich vymyslel, možno zavážilo aj, že môže byť z hľadiska moci výhodné, mať ich tam pod palcom. Koľko vytvorili, ťažko odhadnúť, knihy vychádzali, niektoré aj dobré. V šesťdesiatych rokoch som aj ja mal deti, a keď som sa pred nimi nevedel so svojím písaním skryť, išiel som do Budmeríc, a dosť sa mi tam darilo.
Druhý raz som tento zámok využil, keď som sa ako prekladateľ chcel ponoriť do práce s veršom, ktorý som zatiaľ neovládal, keď som prekladal romantikov, Puškina a lorda Byrona. Možno práve prostredie zámku mi pomohlo pochopiť ten aristokratický grif. V Budmericiach sa dosiaľ konajú významné literárne konferencie, aj medzinárodné, bez ktorých by naša literatúra zostala kultúrnym nedochôdčaťom.
