Ktovie, ako funguje psia komunikácia?! Zoológovia by to zrejme vedeli vysvetliť, ja nie. Mám pramálo informácií o téme, dosiaľ som sa tým nezaoberala, a teraz – aj keby som chcela pre potreby tohto článku – veľa toho zistiť a naštudovať nestihnem. Mám však čerstvý zážitok, pretože som impulzom zvonka bola vtiahnutá do javu, ktorý ma zaujal a naštartoval mozog premýšľať o tom.
Je desať hodín večer, relatívne ostro, studeno. Pozorujem hviezdy. Ani o nich toho veľa neviem, ale pohľad na ne ma fascinuje. Pes vyletí k bránke a začne štekať. Z dvora oproti vybehne k bráničke druhý pes a šteká tiež, ktovie, či ho inšpiroval iba štekot iného psa, alebo jeho vlastný inštinkt – skúsenosť.
Vzápätí prejde po ulici človek na bicykli, štekot dvoch psov v mojej blízkosti sa stáva neznesiteľne zúrivý, no ku mne už dolieha vzdialené brechanie ďalších psov za bráničkami. Aj tých, ktoré stopercentne bicyklistu nemôžu vidieť, možno ani cítiť, iba reagujú na „reč“ svojich druhov. Dávajú im o sebe vedieť, vyjadrujú im podporu alebo iba potvrdzujú, že správu o prichádzajúcom bicyklistovi dostali a sú pripravené vyštekať naňho svoj zásobník?
Dosiaľ tichá krajina šteká. Kdesi vrzgne kľučka, počuť pomalé krútenie kolies, všetko stíchne. Aj psy okolo, iba jeden tam v diaľke nie. Štekne si. Ako herec, ktorý sa v celom predstavení objaví iba raz a povie: „Priniesol som vám list.“
Jestvuje aj iný spôsob komunikácie ako štekanie, drukujúce názorom či zatracujúce ich. Roky sa o ňom učí v škole, no akosi nie a nie osvojiť si ho. Hovoríme mu dialóg. Možno preto, že sa o ňom iba učíme, a nie bezprostredne ho spoznávame.
