Výroky predstaviteľov americkej diplomacie o vplyve výsledkov volieb na prijatie Slovenska do NATO sa svojou frekvenciou približujú ku kritickej hranici únosnosti. Tí, ktorí chcú pochopiť, akú zodpovednosť so sebou nesie právo slobodnej voľby, už dávno vedia, že šéfovia členských šátov aliancie si neželajú sedieť za rokovacím stolom s Vladimírom Mečiarom. Ostatným však nepomôže ani nadprirodzené zjavenie. Veľvyslanec USA pri NATO Nicolas Burns aj tak považoval za potrebné, aby vyhlásil: „V čase, keď bolo pri moci HZDS, sa nevyskytli len vážne korupčné aféry, ale boli aj problémy s dodržiavaním ľudských práv. Neveríme, že sa pán Mečiar v posledných rokoch zmenil, neveríme ani, že sa zmenila jeho strana. Pokiaľ by sa táto strana mala v Bratislave v septembri vrátiť k moci, bolo by to základnou prekážkou pre vstup Slovenska do NATO.“ Pán Burns nekoná na vlastnú päsť, ale tlmočí oficiálne názory administratívy prezidenta Busha.
Z pohľadu NATO a USA je rozhodovanie sa o Slovensku veľmi jednoduché. Ak bude vo vláde Mečiar alebo jeho hnutie, pozvánku nedostaneme. Každá iná vláda, ktorá prichádza v slovenských politických pomeroch do úvahy, je pre alianciu prijateľná. V Bratislave sú však pomery oveľa zložitejšie. Okrem HZDS a SMK nemá žiadna z relevantných politických strán istotu prijateľného volebného výsledku. Najmä v prípade SDKÚ nie je jasné, ako ovlyvní jej preferencie prebiehajúci škandál okolo nákupu 35 vlakových súprav. Predseda Smeru a potenciálny premiér Robert Fico pritom tvrdí, že nepôjde „do vlády, ktorá je odsúdená na neúspech“, čím má na mysli päťkoalíciu jeho strany s SMK, SDKÚ, ANO a KDH. Zároveň však zdôrazňuje, že „Smer sa bude správať tak, aby sme v žiadnom prípade neohrozili vstup SR do európskych štruktúr“, čo fakticky vylučuje koalíciu s HZDS.
