Boli sme mŕtvi ešte predtým, než sa potopila loď.
Na pódiu londýnskej Astorie hrali rockeri z Modest Mouse najmä piesne z tohto, vtedy nového albumu, sedadlá na prízemí i na poschodiach pôvodne divadelného priestoru boli obsadené takmer do posledného miesta a celkom dolu, v neveľkej aréne pod pódiom, poskakovala početná skupina najvernejších fanúšikov.
V poslednej, prázdnej tretine arény sa celkom osamelý hýbal muž. Nebol už najmladší, ale nebol to ešte ani starec, mohol mať okolo štyridsať rokov. Na zemi vedľa neho stála odložená čierna aktovka a cez ňu bolo prevesené starostlivo zložené čierne sako. Bielu košeľu mal pod krkom rozopnutú na tri gombíky, oba rukávy trochu vykasané a oči, oči pevne zavreté a obrátené do seba.
Takto oddelený nielen od davu pred ním, ale od celého sveta prežíval koncert na pohľad nesmierne podivným tancom. Zdalo sa, že pohyby jednotlivých častí jeho tela nie sú vôbec koordinované, že tanec nijako nezodpovedá hudbe. Ale to iba preto, lebo okrem tónov sa do trhavého knísania jeho neveľkého tela v tých chvíľach prenášala celá ťarcha prežitého, všetkého, s čím sa dobrovoľne alebo aj z nanútenia musel doteraz vyrovnať.
Takto možno tancuje muž tesne pred utopením. Azda mu už spod hladiny vytŕča iba nos alebo leží pod vodou neprirodzene na boku s jedným vystrčeným uchom, cez ktoré sa zázračne pokúša dýchať. A možno sa už vzďaľuje uzavretej hladine nad sebou a klesá ku dnu s poslednou zásobou kyslíka v pľúcach a s nepoužiteľnou, ešte nevyslobodenou bublinou vzduchu v aktovke.
