Mýtus o samostatne zárobkovo činných osobách ako pionieroch kapitalizmu je v zásade postavený na týchto tvrdeniach:
- Živnostník síce platí štátu na daniach a odvodoch menej ako zamestnanec, no zároveň menej pýta.
- Kým živnostník je nositeľom inovácií, zamestnanec len vykonáva príkazy.
- Kým živnostník vždy riskuje všetko, čo má, zamestnanec je Zákonníkom práce neprimerane chránený druh.
Nie je to tak.
1. Živnostníci do sociálnych fondov naozaj odvádzajú približne o toľko menej, o koľko menej z nich potom dostávajú. Inak to už je pri zdravotnom poistení. Živnostníci doň platia oveľa menej ako zamestnanci, no nedostávajú preto horšiu zdravotnú starostlivosť.
Čo je však problém, väčšina živnostníkov platí do dôchodkových fondov z minima a s veľkou pravdepodobnosťou sa tak v seniorskom veku svojím dôchodkom dostanú pod životné minimum. Ak sa dnes obávame o to, či sa hodnota dôchodkov pri terajšom systéme v budúcnosti aspoň priblíži štandardu dnešných seniorov, u živnostníkov môžeme s určitosťou povedať, že by ich prechod do dôchodku dostal náhle z roly vedúcej úlohy spoločnosti do úlohy najchudobnejších.
Áno, mnoho živnostníkov si sporí na dôchodok inak ako v štátom diktovaných schémach. Ibaže nikto doteraz neurobil ani odhad, či sa dá spoľahnúť na hypotézu, že väčšina živnostníkov nebude v starobe odkázaná na štát.
2. Ani na tvrdenie, že živnostníci dávajú spoločnosti viac už len tým, že sa rozhodli podnikať, nie je zrozumiteľný dôvod. Takzvaných falošných zamestnancov dajme bokom. Od zamestnancov sa líšia len tým, že firma na ich plat minie menej, čo si vykompenzujú nižšími odvodmi. Určite to má príjemný vplyv na zamestnanosť, ale na úkor poistných fondov.
No ani u naozajstných živnostníkov, ktorých si predstavujeme ako šikovných murárov, príjemných majiteľov obchodu alebo nadaných programátorov, nevidíme nič, čím by ich práca bola pre spoločnosť principiálne prínosnejšia ako práca murárov objednaných od stavebnej firmy, príjemných predavačov v obchodoch, ktoré im nepatria, alebo nadaných programátorov, ktorí sú „len“ zamestnancami.
Pretože schopnosť vytvoriť inovatívny podnik, ktorý dá ľuďom v krajine zamestnanosť, veľa zaplatených daní, patenty a hrdosť nevzniká tým, že niekto zmení spôsob zúčtovania príjmov.
3. To, že živnostník je na trhu práce zraniteľnejší ako zamestnanec, podľa tradičného názoru treba kompenzovať nízkymi odvodmi. Ibaže to znamená, že spoločnosť sa fakticky zrieka časti príjmov do poistných fondov a ako odmenu za to dostáva stále viac ľudí, ktorí si sťažujú, že nie sú chránení Zákonníkom práce. A to zjavne nie je dobrý obchod.
