Naše hlavné mesto má jedinečnú raritu: úctyhodný počet ustavične vztyčovaných, presúvajúcich sa i zrúcaných sôch.
Keď som bol decko, býval som na Mostovej ulici oproti Redute a pod oknami sa týčila obrovská socha generála Štefánika v leteckej uniforme.
Fascinovala ma svojou mohutnosťou, leteckými okuliarmi a kombinézou legendárneho štátnika. Po roku 1948 sme museli byt opustiť a čoskoro po nás opustil podstavec i generál Štefánik. Komunisti ho vzápätí roztavili.
Historická veta
V tých časoch som netušil, že dávno pred Štefánikom stálo medzi Redutou a Dunajom jazdecké súsošie Márie Terézie z bieleho carrarského mramoru. Po neúspešnom pokuse Habsburgovcov o návrat na trón v roku 1921 rozhnevaný dav úbohú Máriu Teréziu rozmlátil na márne kúsky a tie nahádzal do Dunaja. A tak o šestnásť rokov neskôr, v roku 1937, vystriedal Máriu Teréziu bronzový Štefánik a nad ním mohutný lev.
Leva si však po anšluse Rakúska k nacistickej ríši všimol z petržalského brehu Dunaja rozzúrený Adolf Hitler a riekol historickú vetu: „Die Katze muβ weg!“ Lev zmizol, Štefánik zostal. Ale nástup komunistov k moci už neprežil ani lev.
Prázdne miesto po Márii Terézii a Štefánikovi neskôr obsadilo súsošie štúrovcov. Mohutný lev sa do Bratislavy vrátil až v roku 1988 pri 70. výročí vzniku Československa o kúsok ďalej: pred Slovenské národné múzeum.
Komunistami roztaveného Štefánika opäť odliali na Morave a vlani ho vztýčili v areáli Eurovey pred novostavbou Slovenského národného divadla. Nad ním tróni aj pôvodný lev, presťahovaný spred Slovenského národného múzea, kde ho vystriedala celkom nová socha T. G. Masaryka.
Nevídaný pomník
Tomuto nevídanému pohybu pomníkov na krátkej trase medzi Redutou a Euroveou nemôže konkurovať pohyb sôch na dnešnom Námestí SNP; v rokoch 1945 - 1962 (!) Stalinovom námestí. Stalinovu sochu tu vztýčili v roku 1949.
Generalissimus sa vypínal na mramorovom podstavci v nadživotnej veľkosti a v bronze, ale kam sa hrabal na svojho pražského hypermonumentálneho dvojníka na kopci na Letnej, za ktorým sa tiahol pestrý zástup anonymných žulových „doritilezov“! Ten náš Stalin bol síce menší, zato prenosnejší. Bratislavčania ho nemuseli vyhadzovať do luftu dynamitom, stačilo ho odviezť na smetisko. Síce nie doslova na smetisko, ale do temných katakomb pod Bratislavským hradom.
Spomínam si, ako sme v roku 1968 pod vedením ktoréhosi nášho priateľa vstúpili do polozasypaných chodieb pod Hradom, a tam na oceľových lanách, zakosílených v žulovom strope chodby, visel vo vodorovnej polohe podviazaný na jednej strane pod krkom a na druhej pod čižmami sám báťuška generalissimus.
Miro Tuleja, fotograf z Echa bratislavských vysokoškolákov (týždenník vychádzajúci v roku 1968 a zakázaný hneď po auguste v tom istom roku) ho chcel odfotiť, ale vtedajším nevýkonným „bleskom“ to v temnej stiesnenej chodbe nešlo – na to bol Stalin priveľký a chodba primalá.
Tak sme priniesli drevené debničky z neďalekého zelovocu a zapálili sme vatričky pod levitujúcim Stalinom i na jeho bruchu. Plamene ožiarili sochu a fotografia sa nielen podarila, ale aj vyšla na titulnej strane Echa. Bola to úžasná fotka; vatru nebolo vidieť, iba tajomnú žiaru akoby vychádzajúcu odkiaľsi z útrob Stalinovho brucha.
Demonštratívny odchod
O tridsať rokov neskôr, v roku 1997, sme na Malej scéne SND skúšali spolu s Viliamom Klimáčkom dramatizáciu Jesenského románu Demokrati. A keďže v hre ožívajú, ba dokonca sa aj rozprávajú už neexistujúce, zničené bratislavské sochy – medzi nimi, pravdaže, aj socha Stalina – začali sme pátrať po jedinej zachovanej soche sovietskeho generalissima, aby mohol podľa nej Aleš Votava stvoriť kópiu.
