Od predstavenia pracovného návrhu odvodovej reformy, ktorej hlavnými politickými autormi sú Ivan Mikloš a Richard Sulík, sme zažili mediálnu a politickú búrku. Predmetom vášní sa stala najmä otázka zrovnoprávnenia živnostníkov a dohodárov so zamestnancami v platení odvodov.
Je to pochopiteľné, keďže na tieto skupiny by prijatie zmeny malo výrazný dosah. Zároveň je to však nešťastné, keďže skutočný problém návrhu spočíva v niečom inom.
Spravodlivosť a udržateľnosť
Kým na Slovensku financujeme zdravotníctvo cez dodatočnú daň z príjmu, ktorá sa oficiálne nazýva zdravotným poistením, tak je vhodné a spravodlivé, aby sa táto daň platila zo všetkých príjmov, a to porovnateľným spôsobom.
Možno z praktických dôvodov uvažovať o výnimkách tam, kde náklady výberu môžu prevýšiť výnosy (napríklad prenájmy), ale to je asi tak všetko. Kým máme spoločenskú solidaritu so starými či nezamestnanými ľuďmi a nenechávame ich napospas osudu, je vhodné a spravodlivé, aby každý aktívny človek prispieval do systému aspoň vo výške, ktorá mu zabezpečí minimálny dôchodok a to, že ho na starobu nebude živiť zvyšok spoločnosti.
Ak máme spoločenskú solidaritu dokonca aj v určovaní výšky dôchodku nad minimom (teda ľudia s nižšími príjmami majú vyššie dôchodky, než by im z čisto zásluhového systému vychádzalo), potom je namieste, aby odvody zodpovedali skutočným príjmom, inak sa na solidarite podieľajú aktívni ľudia veľmi nerovnako. Toto je minimum, ktoré sa nedá obísť, o ostatnom sa dá diskutovať.
Nevyhnutnosť zmeny nie je len otázka spravodlivosti, ale aj udržania slovenského ekonomického a sociálneho modelu. Postupná, ale masová migrácia od zamestnancov k živnostníkom, dohodárom a jednoosobovým s. r. o. ťahá Slovensko na cestu Talianska a Grécka, kde sa stredná vrstva dokáže vyhnúť veľkej časti zdanenia, čo vedie ku kombinácii vysokých daní a krachujúceho štátu.
