Existuje však niekoľko dôvodov myslieť si, že pokus o podriadenie policajtov pod vojenskú jurisdikciu bol len propagandistickým manévrom.
Vojenská prokuratúra a vojenské súdy sa riadia tým istým Trestným poriadkom a Trestným zákonom ako súdy všeobecné. Je zrejmé, že aj keby policajtov súdili vojenské súdy, nemalo by to vplyv na prísnosť trestov. Argument Jána Čarnogurského, že sudcovia všeobecných súdov sa dobre poznajú s policajtmi, ktorí spadajú do ich miestnej príslušnosti, a preto sú voči nim mierni, je chabý. Súd totiž musí rozhodovať podľa dôkazov zhromaždených v trestnom spise a na jeho obsah majú najväčší vplyv vyšetrovatelia, ktorí ich zhromažďujú. Práve táto okolnosť je najväčším paradoxom trestného konania v prípade príslušníkov polície: policajný vyšetrovateľ vedie trestné stíhanie proti policajtovi. Teda kolega proti kolegovi. Najmä tu je prameň zaujatosti trestného konania v prospech podozrivých policajtov. Riešenie je pritom jednoduché a nie je potrebné ani novelizovať Trestný poriadok. Stačilo by, keby generálny prokurátor vydal nariadenie, že trestné skutky, z ktorých sú podozriví policajti, bude vyšetrovať miestne a vecne príslušná prokuratúra. Takéto opatrenie by nepochybne zabezpečilo dostatočnú mieru objektivity vo vyšetrovaní.