Taký je názov poslednej knižky Henry Kissingera, ktorú napísal ešte v minulom roku a teraz sa objavila aj na našom trhu v preklade Michaela Žantovského, no jej aktuálnosť stúpla od minuloročného 11. septembra niekoľkonásobne. Provokatívny titul knihy, ktorá vyšla tesne pred teroristickou tragédiou, navyše umocňuje zásadný fakt: Amerika po druhej svetovej vojne ešte nikdy tak zahraničnú politiku nepotrebovala ako teraz!
Bývalý minister zahraničia za prezidenta Richarda Nixona skonštruoval tézu o novej potrebe angažovanej zahraničnej politiky Ameriky, a preto pridal k projektu otáznik, ktorý si však žiada jednoznačne pozitívnu odpoveď. Zahraničná politika sa stávala pre Ameriku faktom, ktorému netreba venovať zvláštnu pozornosť, dejiny však rozhodli inak a Amerika ako jediná superveľmoc sveta sa ocitla v pomeroch, aké nikdy predtým nepoznala. Američania si väčšinou vystačili takpovediac s politikou vnútornou, a zahraničné záležitosti prenechávali hŕstke expertov, ktorí sa vyžívali v kreslení zahraničnopolitických projektov. Na nich sa pri výkone politiky voči svetu spoliehala väčšina prezidentov - s výnimkou vojnových pomerov či studenej vojny. Pred dvanástimi rokmi sa dokonca zdalo, že Amerika už naozaj nemusí zahraničnú politiku potrebovať: víťazným k.o. v ťažkej ideologickej zrážke s Moskvou úspešne zavŕšila historickú výzvu.
Americkí voliči okamžite zareagovali: vo voľbách v roku 1992 nepustili Georgea Busha seniora po druhýkrát do Bieleho domu, lebo napriek vyhnaniu Saddáma Husajna z Kuvajtu jeho významný zahraničnopolitický úspech nepovažovali za výnimočne potrebnú kvalifikáciu na znovurozbehnutie americkej hospodárskej sily. Bill Clinton zvíťazil na vlne všeobecnej eufórie vyvolanej túžbou po naštartovaní orientácie zameranej dovnútra krajiny. Henry Kissinger píše: „K poslednej fáze prechodu od myšlienky Johna Quincyho Adamsa, že USA pomôžu najlepšie šíriť demokraciu v zahraničí tým, že budú jej cnosti praktizovať doma, k podpore ľudských práv ako hlavného cieľa americkej zahraničnej politiky došlo za Clintonovej vlády… Clinton bol nedôverčivý k úlohe sily a nepriateľský k samotnej koncepcii rovnováhy a správal sa, akoby jeho predchodcovia prispievali k studenej vojne prehnaným dôrazom na strategické ohľady. V dôsledku toho boli bežnou súčasťou Clintonových prejavov v zahraničí ospravedlnenia za údajné americké morálne prehrešky, ktoré zvádzal na americkú posadnutosť studenou vojnou. Studenú vojnu však nevymysleli Spojené štáty: seriózni muži a ženy v deviatich vládach oboch hlavných politických strán pred nástupom Billa Clintona sa domnievali (a mali na to dobré dôvody), že sú súčasťou boja, ktorý sa dotýka základnej bezpečnosti a hodnôt ich krajiny a slobodných ľudí všeobecne… Navyše tým, že táto nová vina vyslovene hlásala, že americké chyby prispeli k vzniku studenej vojny, a naznačovala, že väčšina medzinárodných problémov pochádza zo sociálnych príčin a že diplomacia by sa najmä mala sústrediť na tzv. mäkké - teda nestrategické - otázky, vyjadrovala neskrývané opovrhovanie nad tým, čo sa dosiahlo v priebehu polstoročia od konca 2. svetovej vojny.“
