Dva koncerty, štyri dni najradostnejšieho hýrenia a rozhadzovania všetkého, čo zarobíme. Sme na Slamníku. Kamaráti zo spriatelenej kapely Byl pes krstia svoje prvé CD. Slamník je nabitý. Pičus, spevák, ktorému nikto nepovie inak, je krásny žižkovský chlap. Romantická duša, zabávač - magnet, má to v sebe ako herec z Felliniho La Strady. Vyzerá ako španielsky cigoš, v malej gitare má rokmi vymlátenú dieru.
Spieva: „Veľkoměsto není holka, co tě vezme do peřin, velkoměsto není světlo, je to jenom velkej stín.“ Až také zimomriavky mnou prebehnú.
Ale my sem nechodíme do fabriky! Naša Praha je romantická. Sme na Slamníku, v krčme, v ktorej sa takto divo, namačkane šalie a hráva hudba od roku 1643! Len si to predstavte. Niekedy v devätnástom storočí tu boli vraj problémy, vraví čašník - susedia sa sťažovali na hluk. Príliš veľa trombonistov, tipujeme.
Na stene oproti pódiu svieti nápis v švabachu: „Když flámovat, tak do rána, když hospoda, tak pořádná, když pivo, tak smíchovský, dáme si ho jako vždycky, každý večer se tam sejdeme, na Slamník se všichni vejdeme!“
