V päťdesiatych rokoch žil v Budapešti istý komunizmu oddaný inžinier. Natoľko veril v silu komunizmu, že naprojektoval jednu skutočne komunistickú stavbu, o ktorej si myslel, že zvíťazí aj nad prírodnými silami. Vystavil maketu svojho projektu a súdruhom sa vec tak zapáčila, že mu hneď dali univerzitnú katedru a dostal aj Stalinovu a Rákosiho cenu. Toto všetko sa stalo ešte v roku 1953.
Inžinier potom žil šťastne až dovtedy, kým nevysvitlo, že súdruh Husák a súdruh Kádár chcú jeho malú maketu postaviť aj v skutočnosti pod názvom Gabčíkovo – Nagymaros. Vtedy si rýchlo pobalil svojich päť slivák a emigroval do Nemeckej spolkovej republiky. Aj tam dostal univerzitnú katedru, ale už neprojektoval nič, len presviedčal, že jeho projekt sa nesmie zrealizovať, lebo je životu nebezpečný.
Napísal, akú spúšť spôsobí vodné dielo v živočíšnom i v rastlinnom svete, ako znečistí spodné vody a všeličo iné. A písal aj o tom, že keby došlo k nejakej katastrofe, ako sa počas pol hodiny dovalí ozrutná voda na Dunajskú Stredu, Komárno a Nové Zámky.
A napísal, že toto všetko nie je nočná mora, lebo okolie Komárna je seizmicky nebezpečná zóna. A ak sa pozdĺž tektonických zlomov posunie zemská kôra, v tom prípade je všetko márne, zem stiahne so sebou celú stavbu. Vtedy sa ešte nepoužívalo slovo cunami, ale podstatou opisu to bolo ono.
