To, čo sa deje okolo japonských jadrových reaktorov, nás vedie k úvahám o širších časových súvislostiach, ale aj o bezpečnostných, politických, ekonomických, environmentálnych, zdravotných, psychologických, paradigmatických, etických a ďalších aspektoch získavania energie z jadrových zdrojov. A tiež o širších aspektoch nášho vzťahu k technologickým a iným rizikám, ktorým sme čím ďalej tým častejšie vystavovaní tými, čo o nás rozhodujú.
Udalosti uplynulých dní a nocí v Japonsku sa dejú na prahu 25. výročia černobyľskej katastrofy a zároveň v čase, keď niektoré krajiny chceli sprofanovanú jadrovú energetiku „zobrať opäť na milosť“.
Tých 20 – 25 rokov, čiže vek generácie ľudí, ktorí v čase tej-ktorej udalosti ešte neboli na svete, je dávno známym polčasom rozpadu odstrašujúceho efektu negatívnych zážitkov a spomienok. Inak by sa nemohlo stať, že černobyľská katastrofa sa jednoducho vytesní z politického i verejného diskurzu o budúcnosti jadra.
Sme ochotní ignorovať
Napriek tomu, že dnes už o tragických následkoch tejto havárie vieme vari všetko podstatné, sme ochotní to ignorovať a tváriť sa, že žiadny Černobyľ sa nekonal. Prečo je to tak? Lebo sa oddávame ilúzii, že to, čo sa stalo v sovietskej elektrárni, sa vo vyspelých, demokratických a poriadkumilovných krajinách nemôže stať? Alebo sme sa už načisto rozhodli žiť pod heslom „po nás potopa“?
V prípade Slovenska navyše preto, aby sme mohli naďalej vyrábať mernú jednotku vyrobeného produktu s niekoľkonásobne vyššou energetickou náročnosťou v porovnaní s inými? Či preto, že naša jadrovo-energetická loby je desaťročia rozmaznávaná štátom a prepojená vari s každým, kto v tejto krajine o niečom rozhoduje? Alebo je pes zakopaný jednoducho v tom, že sa chceme mať dobre za každú cenu tu a teraz a netrápiť sa tým, čo a koľko sa tomu dobru obetuje a čo bude o pár rokov (desaťročí) neskôr?
Asi na každej z týchto príčin niečo bude a iste sú tu aj ďalšie. Otázne je však, akú šancu na prežitie pri takomto prístupe máme? Iste, nejde len o Slovensko a nejde len o „jadrovky“.
Ide o všadeprítomnú a rastúcu infantilnú konzumnú závislosť od zbytočností, dobrovoľné zbavovanie sa reálnej slobody a nezávislosti, ale napríklad aj o takmer všeobecnú tendenciu príslušníka západnej civilizácie žiť nad svoje reálne možnosti, teda žiť na dlh. A nemusí to byť len ničím nekrytá bublina hypotekárnych úverov, môže to byť aj samozrejmosť, s akou sa zadlžujú jednotlivé štáty i jednotlivci.
