Keby som vedel po maďarsky, prečítal by som si v origináli zásadné knihy blízkej literatúry ako Pavučina Dezsa Kosztolányiho, Bezosudovosť Imrého Kertésza, Rebeli Sándora Máraia, Jadvigin vankúšik Pála Závadu a ďalšie. Našťastie, naša kultúra disponuje špičkovými prekladateľ(ka)mi z maďarčiny, ktorí pre porozumenie susedných, no vzdialených národov urobili viac ako generácie politikov.
Maďarskej literatúre sa podarilo to, čo našej (zatiaľ) nie – stala sa samozrejmou súčasťou svetového kánonu. Péter Esterházy je síce na Slovensku autorsky prítomný dlho, no pozornosti, akej sa dočkal v iných, oveľa väčších krajinách, sa tu zatiaľ neteší. Možno by mu vydavateľ mal postaviť sochu. Hneď by sa strhol obrovský rozruch, zvolávali by sa tlačové konferencie politických strán, za aj proti by sa bojovalo na uliciach i sociálnych sieťach a vedecké inštitúcie by vydávali stanoviská.
Esterházy pochádza z uhorskej šľachtickej rodiny, no jeho nároky voči nám, občanom a čitateľom, nie sú vonkoncom územné či mocenské, ale intelektuálne – túži osloviť vnímavého jednotlivca. Prvý raz ma nadchol Malou maďarskou pornografiou, hravou zbierkou literárnych fragmentov o erotike, láske a zložitom živote múdreho mladého muža v gulášovom komunizme.
