Čudne to my ľudia máme v hlavách poskladané. Dokážeme sa nadchnúť a rozčúliť nad problémami sveta, ohnivo diskutovať o vážnych veciach, ktoré sa dejú tisíce kilometrov od nás a možno nás nijako nezasiahnu, i o veciach, ktoré sa dejú v našej blízkosti a ovplyvňujú všetko naokolo.
Ale keď sa začnú diať veci, ktoré sa nás dotknú veľmi zblízka a osobne, všetky veľké problémy prestanú existovať. Zemetrasenie v Japonsku s hroziacou jadrovou krízou, skorumpovaný justičný systém, či globálna ekonomika plávajúca dole odpadovým kanálom sú nezaujímavé v susedstve chorého najlepšieho priateľa, rodinných problémov, či zanikajúcich vzťahov.
Unavená duša ignoruje možný zánik sveta, keď človek, ktorý bol po desaťročia vaším dôverníkom, spolupracovníkom a priateľom, čaká a trpí. Globálne otepľovanie a náboženské blúznenie prestane byť závažným problémom, keď je vedľa vás zrazu prázdno. Hlavu nepresvedčíte, že všetko je relatívne, bude vám tvrdiť, že toto je dôležité, tomuto sa máte venovať a týmto sa máte trápiť.
Keď ma tuto v redakcii lámali, aby som prišiel písať, určite sa tešili na ďalšie kontroverzné a zlostné politické či sociálne satiry, v ktorých nebudem šetriť nikoho a nič a vyvolávať vášnivé a jedovaté online diskusie s množstvom klikov. No, dnes to nepôjde.
