V Prievidzi bolo v tom čase sedem knižníc aj s pobočkami, a tak som každý deň navštívil jednu knižnicu, v piatok dve, aby mi to vyšlo. Nezabudnem, ako som na prstoch, aby som dočiahol vyššie, naslepo siahol po knihe v oddelení poézie a vybral som si zbierku básní Zimoviská od Jozefa Mihalkoviča. Máločo ma odvtedy dokáže fascinovať a ohúriť ako tie temné verše.
Pamätám si, ako som kľačiačky vytiahol spoza regálu zakázaný zväzok zviazaného ročníka Mladej tvorby. Keď sa knihovníčka podozrievavo pýtala, odkiaľ to mám, bez výčitiek svedomia som zaluhal, že to bolo vo voľne prístupnej polici.
China Mieville hovorí, že „najlepšie miesto, kde môžeš ukryť knihu, je knižnica“. Ale knižnica je labyrint, ktorý knihy nielen ukrýva, ale aj vydáva. Steven Hall zasa mieni: „Najlepšie sú knihy požičané z knižnice, pretože obsahujú prepojenie na predchádzajúcich čitateľov a všetky predchádzajúce použitia textu.“
Dlhé desaťročia som chodil do knižníc, ale už dlho si budujem svoju súkromnú knižnicu. Nechcem sa chváliť, ale sú v nej zväzky, ktoré už nenájdete ani v Univerzitke. Pretože knižnice sú ako lode v búrke: zbavujú sa nákladu, čiže kníh. Do knižnice chodievam už zriedka, ale staré, neplatné preukazy uchovávam pre istotu. Prvé čaro sa stratilo, keď som začal vypisovať žiadanky a knihu dostal (alebo aj nie) až po čase.
