Bratislava čoraz väčšmi vyzerá, akoby ju stovky do krvi rozhádaných materí malo. Z tých materí je každá buď hlavná architektka mesta, alebo aspoň urbanistka. Otcovia a deti nikde.
Namiesto nich provinčnosť, ufúľanosť, ktorú nezakryje žiadny z rýchlo rastúcich mrakodrapov. Skôr sa podarí obrovitánskou reklamnou stenou zakryť Dóm sv. Martina. Metropola je väčšmi počmáraná sprejermi než popísaná zásahmi kultúrnych, uvážlivých ľudí.
Žiaľ, k jej stratenej tvári sa dnes už naozaj hodia viac čumilovia, paparazzi a skejtbordisti. S Viedňou a jej nádhernými, na veľkých priestranstvách vzorne udržiavanými sochami (panovníkov, arcivojvodov, hudobníkov a filozofov) ju už nespája ani len nemčina. Ignácovi Lamárovi nik v niekdajšom Pressburgu nepovie Schöner Náci, ale Schöne Náci (!), akoby nešlo o muža, ale o ženu.
Hlavné mesto sa zahľadelo do svojej lacnejšej podoby, voľká si vo vlastnej disneylandizácii, pri ktorej je tradičná nekoncepčnosť pri osádzaní, umiestňovaní a premiestňovaní len nepatrnou časťou dedených ťažkostí. Bratislava sa stáva dobrou adresou pre divoké uskladňovanie atrakcií virtuálneho sveta.
Pri River Parku vyrastie Tatranský parčík. Prírodu našich veľhôr nám neskutočne pripomenie model Studenovodského vodopádu, so skalkami a drevinami. Aj v tomto prípade ide o ctižiadosť Bratislavského okrášľovacieho spolku. Toho občianskeho združenia s visačkou J&T, ktoré začalo sotva náznakom diskusie s odborníkmi a verejnosťou, keď išlo o Máriu Teréziu. Okrášľovači akosi zabudli vypísať medzinárodnú súťaž na novú sochu. Neustanovili ani odbornú porotu, ktorá by rozhodla o víťazovi súťaže.
