Uvedomujem si, že bedákaním sa ešte nič na svete nezmenilo, ale bedákanie patrí odjakživa k obľúbeným stareckým disciplínam. Už ktorýsi starý Riman, pravdepodobne Cicero, zanariekal nad svojimi časmi a ich mravmi: „Ó tempora, ó móres!“
Je možné, že on bedákal bez dĺžňov, ale keď som chodil v škole na nepovinnú latinčinu, snažil som sa učenie ošvindľovať, lebo som si nevedel predstaviť, že budem latinčinu niekedy potrebovať. Nuž, mýlil som sa – ako by sa mi v tejto chvíli oné vedomosti zišli!
Podobne, žiaľ, rozmýšľajú zrejme aj dnešní maturanti, a to rovnako šťastlivci, ktorí si prezradené odpovede z angličtiny odpísali z internetu, ako aj nešťastníci, ktorí pátranie na internete zanedbali. Tí v televízii povedali, že skúšky neboli fér, lebo nemohli švindľovať všetci.
Dalo by sa azda pochopiť, keby takto uvažovali budúci študenti humanitných vied o predmete ako chémia, alebo budúci medici o zemepise, ale bez obstojnej znalosti angličtiny vás dnes neprijmú pomaly ani za upratovačku. Maturanti by teda mali uvítať, že ich skúška bez ohľadu na výsledok donúti zdokonaliť sa v reči, bez ktorej sa v budúcej kariére nezaobídu.
Mohli by sme mávnuť rukou, že hlúpa mládež časom príde k rozumu, ale vec nie je taká jednoduchá. Ministerstvu školstva sa už neviem koľký raz nepodarilo udržať maturitné otázky v tajnosti – je to taký všedný jav, že už ani nevyvoláva pobúrenie, iba pobavený smiech.
