Deti pred 300 rokmi trestali, keď si čítali knihu osamote. Predstava, že niekto sedí sám a nekontrolovateľne fantazíruje o vzdialených svetoch, bola pre mnohých rodičov poburujúca. „Čo z môjho voľnomyšlienkárskeho syna vyrastie?“ slzilo oko nejednej matky.
Dnes riešime opačný problém. Staršiu generáciu poburuje, že deti knihy už nečítajú. Ako budú vedieť vôbec žiť v tejto spoločnosti, keď len sedia pred Xboxmi a Playstation?
Ešte aj Harryho Pottera si radšej ukradnú a pozrú v počítači! Obavy sú to pekné, ale rovnako nezmyselné ako tie z 18. storočia.
Na médiu nezáleží
Mojim starým rodičom rozprávali rozprávky na dobrú noc. Môj otec často spomína, ako prvýkrát videl v dedinskom kine Vinetua. A pre mňa sú zásadnými príbehmi detstva komiksy s Káčerom Donaldom.
Spôsob, akým sa rozprávajú príbehy, sa stále mení. Mnohé formy zostarnú (a zaniknú), ale jedna vec sa nemení: potreba počúvať príbehy. A to, čo si z nich odnášame.
Možno dnešným deťom už nestačí fantazírovať s knihou v kúte, tak ako mojej generácii nestačil Vinetou.
No treba k tomu pristupovať racionálnejšie: namiesto trestania detí radšej prispôsobiť príbehy médiu, ktoré maju rady.
Nové prispôsobenie
Výhodou dnešných detí je to, že sa nemusia obmedzovať na jedno médium. Knihy, televízia, konzoly, internet, ..., všetko sú pre nich rovnako prirodzené technológie, na ktorých sa nemuseli učiť pracovať. Vďaka tomu sa nemusia obmedzovať ani tí, čo rozprávky rozprávajú.
Zabudnite na Večerníček, ten patril do čias, keď boli len dve slovenské televízie. Červenú čiapočku si deti dnes môžu pozrieť na Youtube a priamo s ňou komunikovať na sociálnych sieťach. K tomu si môžu prečítať blog vlka, ktorý vysvetľuje, prečo sa tak správal. Babička ich na svojom webe môže naučiť variť. A keby stále nemali dosť, tak si na konzole zahrajú hru s poľovníkom.
