Generálna riaditeľka rezortného ministerstva čohosi zhnusene vykríkla: „Veď vy nenávidíte štátny rozpočet!?“ Dvadsať riaditeľov a podriaditeľov mlčky uprelo na mňa opovržlivé pohľady. Bože môj, vari som schopná takého hlbokého citu, napadla ma hriešna myšlienka. Niektoré myšlienky, napriek jazykovedcom, ma napádajú zvonka. Iné mi napadajú, keď sa občas prekvapivo zrodia v zaprášených komôrkach mozgu.
Ak na jednej strane nenávidím štátny rozpočet, na druhej strane, veď všetko je vždy otázka rovnováhy, musí k štátnemu rozpočtu existovať aj láska.
Napríklad také fanynky štátneho rozpočtu (jazykovedci odpustia, fanúšička je len úbohá odvodenina od športového fanúšika, nie svojbytná entita, schopná hlbokého citu) obvykle poznať podľa tenkých nôh, odfarbených vlasov, micheliniek okolo pása, klopkajúcich opätkov, diorového parfému a kvalitného kostýmu. Nenávistnice štátneho rozpočtu nestoja za reč, nestoja na opätkoch, pôsobia čierno alebo farbisto excentricky. Zámerne odmietajú zjavné súvislosti.
Fandovia štátneho rozpočtu (požičiam si bohemizmus, fanúšik je čosi nemužné, krpaté, čo s michelinom okolo pupka poskakuje za bariérou) sú zdatní, schopní všetkého, hrajú tenis, zdravo jedia a zvŕtajú sa aj na plesoch. Nepriatelia štátneho rozpočtu mužského rodu sú nepriateľmi nevdojak, často nevedia, že existuje a ak áno, neartikulovane a zmätene občas čosi vykríknu. Poriadneho anarchistu aby človek laserovým lampášom hľadal.
