J
Týždenník The New Yorker v reportáži Paula Tougha „Klinika chudoby“ prináša zaujímavé zistenia (zatiaľ) najmä o černošských deťoch zo sociálne slabých rodín.
„Deti, ktoré boli obeťami zlého zaobchádzania matkou vrátane zanedbania a fyzického a sexuálneho zneužitia, mali asi trojnásobne väčšiu šancu prepadnúť ako raní tridsiatnici depresii, a takmer dvojnásobne zvýšené riziko srdcových ochorení.“
Predstavila som si svojich slovenských kamarátov, všetko „deti z dobrých rodín“, a rozmýšľala som, kedy ich obvodní lekári a neurológovia precitnú, a prestanú ich zásobovať psychofarmakami, ktoré boli v USA populárne v 50. rokoch.
Počas návštevy v Bratislave sa v každej kaviarenskej konverzácii skôr či neskôr objavili xanaxy a lexauríny, sarkasticky vhodené do deja ako bežnosť, na ktorej šliape každý. Netvrdím, že všetci títo ľudia zažili v detstve traumu, ale miera slepoty smerom k duši je na Slovensku neuveriteľná.
Mám pocit, že ľudia nenávidia to, kde žijú, ako žijú, s kým žijú a aby si to nemuseli všímať, makajú viac. Viac. Viac. Viac. Sebaúcta nikde, idú ako vojačikovia, ktorí sa na ceste za druhým autom, vlastným domom, záhradou väčšou od tej susedovej nesmú zastaviť. Keď sa potknú, rieši sa kameň na ceste, nie fakt, že dotyčný nezdvihol nohu.
