. Útoky šli tak ďaleko, že bývalý minister kultúry Jandák – mimochodom vzorový neokrôchanec – označil Lidové noviny ako „Vőlkischer Beobachter českej žurnalistiky“ a tým ich prirovnal k nacistickým novinám iba zato, že sa opovážili prijať Odchádzanie pozitívne v recenzii svojej redaktorky Machalickej (Jandák ju nazval „Gruppenführerom pravdy a lásky“).
Viacerí menej agresívni „odmietači“ označili film za „divadelný“. Je to dosť kuriózna výčitka, keďže film nakrútil divadelník podľa svojej vlastnej divadelnej hry a s hercami, ktorí nie sú žiadni „naturščici“, ale predovšetkým divadelníci. A tak ako Havlovi-autorovi a Havlovi-režisérovi nechýba zmysel pre sebairóniu, nechýba sebairónia ani jeho skvelým hercom. Dokonca nechýba ani kameramanovi Malířovi, ktorý s priam sladkasto gýčovým estetizovaním sníma veľmi „neestetické“ charaktery a situácie. Aj v takomto kontroverznom napätí spočíva paradoxný zmysel filmového Odchádzania.
Dohady na úrovni bulvárnej tlače, že v postave „odchádzajúceho“ kancelára Riegera zobrazil Havel sám seba a v postave „prichádzajúceho“ kancelára Kleina svojho nástupcu Václava Klausa, sú už skutočne periférne fantazmagórie poklesnutej žurnalistiky.