Počas marcového Týždňa slovenských knižníc si často spomínam na množstvo knižníc v tejto krajine, ktoré som navštívil. Hoci niekde na mňa prišlo sedemdesiat a inde iba sedem ľudí, mám skoro na všetky podujatia silné spomienky. Zažil som tam šialené, zvláštne aj zábavné veci. Raz mi vynadajú, inokedy ma chvália, dakde sú apatickí, voľakde zas nadšení a zvedaví. Jeden večer sa pre množstvo otázok nedostanem k predčítaniu, druhý nahlas prednesiem štvrtinu knihy.
Minule si na besedu jedna pani pripravila zoznam asi tridsiatich otázok. Prvé zneli: „Aký je zmysel života? Čo je to kultúra? Kam vedie globalizácia?“ Riadne som sa zapotil.
Rád vždy nakupujem tituly z vyradených fondov, na ktoré skoro všade vyhradili veľkú policu. Naposledy som si z Novej Bane priniesol šesť cenných knižiek vo výbornom stave, ktoré som dlho zháňal. Stáli tak málo, že mi ich napokon pani knihovníčka venovala zadarmo, namiesto honoráru.
V kultúre často zažívam návrat k obchodu v naturáliach. Dokonca už aj v jednej firme sa ma nedávno opýtali, či ma nemôžu vyplatiť knihami, lebo vedia, že ich mám rád a zbieram ich. Škoda, že toto staronové platidlo ešte neprijali banky, hneď by sa mi ľahšie platili šeky.
Keď som počas Týždňa slovenských knižníc počúval oficiálne reči v televízii a v rádiu, aké sú knižnice dôležité, čo všetko pre krajinu a národ znamenajú a bla, bla, bla, pripadalo mi to zvláštne a dosť pokrytecké. Poznám tieto domy dôverne, v mestách aj mestečkách, na východe, v strede aj na západe republiky. A dovolím si konštatovať, že slovenské knižnice nežijú, ale živoria. Nenakupujú do zbierok systematicky nové tituly, ale žobronia u vydavateľov o zľavy, aby vôbec mohli doplniť do fondov zopár novších kusov. Dokonca sú medzi nimi také, čo si nemôžu za rok dovoliť skoro nič.
Technický stav knižníc je čoraz horší. Až na výnimky sa budovy rozpadajú, neobnovujú, zariadenie je retro prehliadkou socialistického dizajnu, ale bez pôvodnej funkčnosti. Nehovoriac o toaletách a hygiene. O bezbariérovosti môžu hendikepovaní občania zväčša len snívať. Málokde sa pripojíte na wi-fi. Zriedkavo naďabím na audioknihy.
Nové knižnice sa u nás prakticky nestavajú, čo je opäť slovenské špecifikum, stačí porovnanie so susednými krajinami. Česť cenným výnimkám v Banskej Bystrici a na Katolíckej univerzite v Ružomberku, hoci rozhodne nejde o stavebné skvosty. Napríklad u západných susedov sa každoročne organizuje konferencia o inovatívnej architektúre nových českých knižníc, pretože naozaj je o čom odborne diskutovať.
