Spokojnosť kandidujúcich krajín - Slovenska tiež - s priebehom a výsledkami summitu Európskej únie v Seville je pochopiteľná. Ich základný cieľ - ukončiť prístupové rokovania do konca tohto roka tak, aby sa v roku 2004 mohli stať členmi EÚ a ich občania voliť svojich zástupcov do Európskeho parlamentu - sa ani po uplynulom víkende nemení, skôr dostáva čoraz zreteľnejšie obrysy. Rozširovací proces aj s týmto šibeničným termínom získal podporu kľúčových krajín a zrejme rastu EÚ o desať krajín už nič nezabráni (hoci negatívny volebný výsledok Slovenska nie je vylúčený - aj s následným dosahom).
Problémy, ktoré by mohli tento proces skomplikovať či až pozastaviť, t. j. hlavne otázka priamych platieb poľnohospodárom, výška dotácií v členských a kandidujúcich krajinách, riešenia silných imigračných vĺn, boli, ako je to v tejto inštitúcii zvykom, odsunuté na neskoršie obdobie. Dôvod tohto odsunutia bol tiež logický - v Nemecku je pred voľbami a kancelár Schröder musí brať ohľad na mienku svojich potenciálnych voličov, nie veľmi nadšených predstavou, že nemecký finančný pilier únie sa zrejme nebude oslabovať. Bol aj špekulatívny - zákulisné hlasy hovoria, že koncom roka sa kandidujúce krajiny v spore o poľnohospodársku kapitolu dostanú do časovej tiesne a podľahnú nátlaku „ber alebo nechaj tak“. A všetci vieme, že 25 percent dotácií je viac ako dotácia žiadna. A že počet obyvateľov, pracujúcich v poľnohospodárstve a s ním spojených rezortoch, nie je taký mohutný, a ani ich vplyv v domácich politických pomeroch nie je taký silný, aby mohol vyvolať taký tlak, ktorému by politická elita musela podľahnúť a radšej nechala krajinu mimo únie, ak bude na decembrovom summite v Kodani postavená pred túto otázku.
