Zase je tu apríl, ten najkrutejší mesiac. Všetko sa prebúdza, šíri sa nepokoj, drozdy opäť spievajú odušu, ľudí častejšie bolí hlava a sú zase malátni. Treba ich prebudiť ešte raz.
V apríli pred mnohými rokmi som sa tiež z čohosi prebral. Za budmerickým kaštieľom je dubový les, a tu som zažil tú najkrajšiu vec – za teplého jarného dňa, keď vlaňajšie lístie ležalo pod dubmi, suché a tvrdé a čímsi akoby ozvučené – začul som tu zvláštny zvuk, tajomný šuchot, pohyb čohosi nesmierneho, čo mi pripadalo ako hlas ducha prírody. Boli to pravdaže mravce, tisíce drobných mravčích nožičiek, energických tielok. Pohyb života.
Mravce sú dobrým indikátorom, či naša príroda je ešte vitálna. Stál som tam nehybný, očarený tým tichým šuchotom, bolo to ako duch, ktorý vládne v prírode a pracuje. Bojím sa ísť po rokoch na to miesto, že tam už ten zvuk nezačujem. Je to už iba prelud, umenie, ktoré nikto nechce.
Ale každý sa rád dojme. Dojatý, zmäknutý, sa cíti bezbranný, teda ten lepší, ktorý nestrieľa hneď pri prvom stretnutí. Ale váha. To zaváhanie mu pripadá cenné. Koľkí pred nami mali súcit s trpiacimi. Aj sa za nich modlili. Aj za nepriateľov. Sme tvrdší. Príroda ukázala svoju tvrdosť, a zemetrasenie, ktoré bolo v Japonsku akoby súčasť domácnosti, čosi akoby v komore, vyrazilo dvere.
